venované všetkým osobám na tomto svete
ktoré sa v týchto príbehoch
nájdu
ktoré sa s nimi
stotožnia
ktoré nad nimi
porozmýšľajú
koniec koncov vám všetkým od východu až na západ, ktorým tento útly shit prinesie nejaké nové možnosti videnia nášho záhadného, a predsa niekedy neprajného sveta individualizmu
ľudia sa nemenia
menia sa iba
ich masky na tvári
V šesťdesiatom ôsmom som si povedala, že v roku dvetisíc tri prestanem fajčiť.. Píše sa rok 2021 a ja stále húlim jednu od druhej..
Možno je to spôsobené tým nudným životom, čo vediem.. Cigareta a pivo riedené spriteom sú tá jediná potecha na tomto svete.. samozrejme vrátane toho pocitu, respektíve fyzického stavu, keď nemám zastavené vetry.
Božský pocit, len tak si prdnúť!
Na verejnosti, na wc, doma pri obede, keď sa na vás nikto nepozerá ako na úchylného prdiča- prudiča..
Ale to je mimo toho nádherného vyprávania o mojom kvázi interesantnom živote...
Skúškou ohňom, vlastne krstom, som prešla, keď som sa po prvýkrát zaľúbila (do hracieho jukeboxu)..neuveriteľné zbadať toľko možností výberu. Bolo to ako sen.. hádzať mince a mať všetko, po čom si moje srdce len zapriahlo..
Každý štýl, každé vývinové obdobie hudby..
Óóóóó, tak veľmi sme si rozumeli, keď som do neho hádzala mince a on mi za ne zahral všetko možné, aj nemožné..
Pre moje zelené oči a cigaretu v ústach vyberal to najlepšie z najlepšieho..
Vidieť v jeho sklenenom pohľade odraz blčiacej nikotínovej tyčinky a snehobiely obraz pivnej peny ma dostával do varu.. Tak som sa varila každý boží večer.. Každý boží večer som bola pečená varená.. Asi aj rozvarená.. Svetelné diódy sa do mňa včleňovali a vpíjali sa mi do krvi ako staré námornícke tetovanie..
Keď sa šedomodrá kolóra rozpíja po pokožke, vtedy si uvedomíte, že ste starí. Nemusíte sa hneď odovzdať slečne, večne osamelej, smrti.. Stačí, ak ju sem tam pozvete domov na čaj a partičku žolíka. Aj dnes večer sa ma zastaviť..
A ja nemám čajové pečivo! Tá sklenená róza je otrasne vtieravá..
Taká smrť to má rozhodne ťažšie ako ja.. Je ťažké nájsť si niekoho na trvalý vzťah, keď má jeden veľký problém s intímnym dotykom..
Jej dotyk rovná sa dvom cestám.. jednoducho nemôže s nikým chodiť ruka v ruke. Aké smutné..
A tak som si povedala, že to je poslednýkrát, čo som si potiahla a potiahla som si znova...
Skurvený zlozvyk sa len tak nedá hodiť smrti do náručia.. Tá ma náruč otvorenú iným možnostiam!
Podala som si inzerát, že kto kúpi obohratý jukebox.. Zatiaľ sa mi ozvali len z jedného starožitníctva a spýtali sa ma, či sa v ňom nachádzajú ešte nejaké mince, lebo pátrajú po tej, čo naposledy držal v ruke Gagarin..
Odvetila som, že je plný mincí, ale jeden veľký problém bol, že kľúč som vyhodila von oknom, keď sme sa pohádali tretíkrát..
Nechcel mi prehrať Georgea Michaela na vianoce.. vraj je to už trápne a ošúchané.. Tak som schmatla ten kľúč a hodila som ho do rieky pod oknami..
Ani tie ryby netušia, kde vlastne skončil..
Mňa nikto vytáčať nebude! Hádzala som do neho mince čím ďalej, tým častejšie.. ani neviem, či na protest, alebo z lásky.. jeho posledné dni sa sťažoval na bolesti mincového aparátu..
No čo som mohla robiť.. len som sa ticho prizerala, ako ho udúšajú kovové zlozvyky..
Nemal si začať s tou štetkou smrťou! A ja som jej tak verila, špine jednej..
Podrazila mi kolená, keď som jej bola kúpiť čajové koláčiky..
Tak teraz je môj jukeboxík v hudobnom nebi a len tá smrť mi ostala visieť na krku.. vedela som, že neznáša Georgea.. Vlastne ani ja som ho nemusela.. musím iba cigarety a pivo..
No nedovolím si tvrdiť, že som ho ja zabila.. možno sa ho dotkla ta štetka čierna!
Ani na ňu ma nebaví v kuse čakať..
Mala by si zohnať hodinky, lebo večne mešká. Teda aspoň tam, kde je pozvaná.
Tam, kde ju nečakajú, tak tam príde aj o rok skôr, špina jedna.. ale dobre tak.. aspoň stihnem skočiť dolu do supermarketu po to pečivo, aby opäť neohŕňala nosom nad mojou sklerózou.
No každopádne sa tu zastavili tí z toho starožitníctva. Pre nich som mala aj tie keksíky ku káve. Rozobrali mi moju jedinú lásku a našli to, čo hľadali.. Gagarinovu otlačku pravého palca na ruke, o ktorý prišiel pri nejakej kozmickej havárii, alebo ja neviem...
Bola som opitá, keď mi to tí dvaja vyprávali..
Mimochodom, ani neviem, o koho sa jedná. A ani pri najmenšom ma to nezaujíma.
Musím si zapáliť, lebo ide na mňa depresia..
Depresie sú každopádne jedny z tých pár veci, ktoré ma držia pri vedomí..
Už dávno som prestala vnímať život okolo seba. Ale keď mám depresie, začnem sa zamýšľať nad životom a to ma dostane aspoň trošku bližšie realite.
Opýtam sa sama seba, čo som vo svojom životnom príbehu dokázala. Prídem k záveru, že nič a som opäť spokojnejšia.
Vždy som sa držala kréda, že na dokazovanie sú tu iné osoby.
O čom by bol tento svet, keby tu mal každý jedinec niečo dokázať?
Na rovinu si odpovieme: o hovne.
Tak som iba podpriemerný priemer a čo? Veľa ľudí sa topí v sračkách a prečo? Lebo sa štverajú niekam, kam nepatria.. ak si raz tretia cenová, nikdy nebudeš päť hviezdičkový hotel.. stačí si to len uvedomiť.. stále som to vravela svojmu starému..
Zabudni na dráhu úspešného speváka.. si slabší ako karaoke.. ale on nie a nie poslúchať a počúvať, čo mu vyprávajú moje vyfajčené ústa.
Tak sa aj on topil v sračkách.. ale vo svojich vlastných. Nechcela by som sa teda topiť v cudzích sračkách. To musí byť kurva nepríjemné!
Vtedy, keď som starého omývala z tých jeho hovien, vtedy som si uvedomila, že som, čím som. A nebudem sa štverať cez mŕtvoly vysoko postaveným do riti. Mám na to jednak málo síl a na druhej strane nemám rada cudzie zadky. Stačí mi ten môj.
Teraz si nesťažujem, tukové bunky sa vytratili vekom. Ostala len ovisnutá pokožka, ktorú pridŕžajú bavlnené bombarďáky veľkosti M. M ako medium. Stredná vrstva. To som, presne to som. Ale keď som bola mladá, to boli časy. Rozčuľovala ma tá ceulitída na zadku, ktorú som si zaslúžila tým večným vysedávaním pred mojou láskou. A možno tomu dopomohlo aj to pivo asi.. ale tým, že som v živote nič netúžila dosiahnuť, mi to bolo úplne ukradnuté. S veľkým zadkom by som dieru do sveta beztak nevyvŕtala. Jedine že by som ju tam vysedela. Od čoho som vlastne nebola veľmi ďaleko, keď sa na to pozriem spätne. V sedení pred jukim som bola numero uno, na celom svete by sa mi nik nevyrovnal.. kurva, keď budem takto premýšľať dlhšie, prídem na to, že som ešte aj niečo dokázala a zrúti sa mi celá moja predstava o mne ako takej..!
A potom prišiel ten druhý bum v dejovej línii číslo 45.
Začala som jukiho podvádzať. S knižkou filozofie. Po večeroch som sa s ňou zatvárala s obrovským, rýchlo tlčúcim srdcom do spálne.
Keď ona bola pre mňa taká oslnivo inteligentná. Záhada jej sršala z očí. Intelektuálne mi odpovedala na otázky, ktoré som jej očami kládla pred listy. Odpovedala mi neodpoveďou. Pri nej som si dotvárala závery sama. Vlastne mi ukazovala možnosti, ktoré som sama chcela vidieť.
Potrebujem cigaretu.
Posraté šmejdne zapaľovače! Kde mám zápalky?
Na staré dobré drevo sa dá vždy spoľahnúť! Drevo so sírou je stokrát lepšie ako plast naplnený butánom. Má to len jeden nedostatok.
Tie stromy. Ako ich musia kvôli mne vyrúbavať. Koľko stromov nám fajčiarom už padlo za obeť?
Ó, hanba nám!
No, kde sú tie zápalky?
Kde som to skončila? Ahá, filozofia.
Tak tá ma poriadne vzrušovala, pánafera! Pri nej som bola pečená, varená. Do chrumkava upečená, posypaná voňavým korením a syrom.
Nenormálny pocit nadnesenosti, keď som v nej listovala.
A to som si o sebe myslela, že dokážem milovať iba jukiho. Lásku ku knižke som si nikdy nevedela ani len predstaviť. A tak prišla a prepleskla ma po líci môjho srdca.
Nápadné bolo len to, že to vôbec nebolelo. Cítila som, že pre jej modrobiely obal by som sa vzdala aj mojej drogovej cigarety. Stačilo by, keby to bola len naznačila. Ale ona bola až príliš tichá a tolerantná. A nechcela mi spôsobovať zmätok v mojich telových bunkách, ktoré milovali nikotín tak, ako ja ju. S jukim som trávila dni a s filozofiou noci.
Noci pri zapálenej sviečke, a keď sme šetrili aj pri obyčajnej lampe. Juki nemal ani tušenia, čo sa medzi nami odohrávalo. Ale asi ani filozofia nevedela, že som s ním. Nikdy som necítila potrebu im hovoriť o tom druhom.
Tak teraz neviem..
Kde je tá smrť? Koho má stále baviť na ňu čakať.
Minule som sa jej ani nedočkala. A bolo to presne na moje narodeniny. Ospravedlnila sa mi tým, že mala dôležitú prácu s odpratávaním nejakého vysoko postaveného papaláša. Nikdy nevedela separovať prácu a súkromie. Preto sa vosk zo všetkých sviečok zlial, a namiesto čokoládovej, bola poleva vosková. Ale nesťažujem si. Nič nie je lepšie ako verný priateľ. Hoci príšerne mešká, vždy sa dostaví so skvelým odôvodnením. No mám šancu sa na ňu hnevať?
Šancu na zlosť majú iba ľudia, čo nevedia na svet hľadieť pozitívne.. A ku tým ja rozhodne nepatrím.
Nechápavo som na ňu hľadela a prehliadala slová tečúce z jej fantázie. Preto som jej vtedy ublížila.
No nemohla som dopustiť, aby ostala nepotrestaná.
Každý máme svoje slabé stránky. A keď viete ako na ne udrieť, môže to mať smrteľné následky. A ja som dobrý taktik.
Taktika je ako matematika- niekedy, dosť často, neviete o čo vlastne ide, ale sem-tam sa dostanete ku správnemu výsledku. Roztrhala by som ju v zuboch.
Že sa zaplietla s obsahom.
Kurva jedna skurvená!
Možno to bola moja vina.
Nemala som ju dávať na policu zatvorenú. To je jednoznačná príležitosť ako podviesť! A pritom sa na mňa dívala tými stránkami akoby som bola jediná.
Ale pravdou je, že mi nikdy nič skutočne nepovedala priamo. Nikdy mi nesľubovala vernosť ani nič podobné. To, že ju on podvádza s prvou stranou som jej nikdy nepovedala, aby ju to bolelo, ale nie mojou vinou. Ani ja som jej nikdy nesľúbila pravdovravnosť a úprimnosť. Držím sa hesla- kto chce kam, nech si tam ide, ani pomáhať mu nebudem. Diera v srdci rovná sa srdce v diere, tej ritnej.
železo v srdci
slzy rúca
mlčím v kúte
až mi pery
skrúca
dala som sa na písanie poézie za dosť zúfalých okolností.
Poeti sú podľa mňa ľudia s mozgom, ale bez srdca, alebo presne naopak. So srdcom som ja.
Kvadratické rovnice a ani chémia mi nikdy nešli. Ako mám vedieť, že NaCl je chlorid sodný, čo je vlastne iba obyčajná kuchynská soľ. Primitívne zložité veci pre ľudí, ktorí z nudy skúmali zloženie vlastného prdu. Je to pravda, že všetko so všetkým súvisí.
To je ako napríklad keď príde noc a vám sa automaticky začne zívať. Tak odložíte knihu na policu v domnievaní sa, že zajtra to bude presne tá istá kniha. Ale človek je tu od toho, aby sa mýlil a trpel.
Trp fajčiarska alkoholička, trp, človek milión si, tak trp!
Akoby povedal jeden náš známy, neznámy, autor. Samozrejme v trochu pozmenenej forme.
Tak som jej na protest vytrhla predné stránky. Veľmi ju to bolelo, ale nie tak, ako mňa.
Ako som mala vedieť, že potom sa zosype celá jej väzba?
Videla som, ako z nej s každou vypadávajúcou stránkou slabne iskra v oku.
Bolo mi jej ľúto?
Až na konci, keď som videla, že sa nenávratne blíži smutný koniec.
Koniec ako v titaniku. Veľa slanej vody a k tomu ľadovej. Celá premoknutá a zmrznutá som sa hľadela na obrazovku a prežívala každú tú ukrutnú chvíľu s leonardom a kate. Boli takí chrumkaví, ako posypaní ľadom. Aj jej srdce oceánu skončilo niekde v prdeli na dne ničoty.
Ak má ničota samozrejme dno..
Došli mi cigy, do prkínka..
Čo už, veď beztak prestávam fajčiť. No ale ničota nemôže mať dno, inak by to nebola ničota. Ale nezdá sa mi, že by v nej nič nebolo. V megaobrovskom priestore sa mi zdá nemožné nenájsť ani mäkké f.
Niečo sa vždy nájde. Ako keď sa príliš dlho pozorujete a nakoniec zistíte, že máte rakovinu prsníka.
Platonicky zaľúbená do pána kinga som hltala všetky jeho príbehy a slová. V jednom rozhovore vravel, že naschvál jednu scénu nakrúcal v kúpelni, lebo tam sa
väčšina ľudí pozoruje. Samozrejme, nahota nám ukáže najviac. Preto som minulý týždeň pobehovala po byte úplne nahá. V domnení, že na chrbte nájdem obrovský kožný nádor, ktorý ma pripraví o všetky moje svetské potechy. Nanešťastie sa nič také neudialo a ja som sa opäť premávala na lianách po pralese zvykov a túžob. Ako veľmi som chcela by sa vytratil ten nudný stereotyp z môjho dohľadu. Keby ma lízla rakovina, bola by som už úplne niekto iný. Chodila by som na terapie s chemickým osviežením a prečistením krvi. A chodila by som tam tak dlho, pokým by mi nepovypadávali všetky vlasy. Aj tak sa vraví, že ak chceš začať odznova, zmeň účes! A ja by som ho ako zmenila!
Začínať od nuly s nulovými vlasmi. Vyrastať v novom svete ako nové vlasy. Nová pokrývka hlavy je znakom novej éry paródie smrti. Nové, nové, nové.. chcem všetko nové! Nové novinky.
Tými vlasmi by som splatia dlh filozofii. Oko za oko, stránku za vlas. Čo som jej vzala, to by som dala.
železo v pere
srdce skrúca
kričím v kúte
až mi strany rúca
Ak je spomínaná ničota, tak v nej žijem. Okolo mňa ani noha. Topánok mi tu však ostalo zodpovedne veľa. Každý človek vám zanechá nejakú tú črievičku v tom obrovskom botníku.
Jedinci sú takí zábudliví a niektorí ich tam ponechávajú naschvál, aby sa ku vám mohli ešte niekedy vrátiť. Podaktorí sú takí leniví pozbierať si tie caky-paky až sa mi to prieči. Nechať zalomený šíp v ľudskej pumpe je v celku nedôstojné.
Myslím že urobím výpredaj secondhandových topánok pre ľudí s jednou nohou. No čo mám urobiť s toľkými topánkami?
Je tu veľký výber veľkostí. Pána, kto mal takúto labu? Toto je minimálne pätnástka. Ako to, že si už nepamätám, kto mal nohu ako slon? Žeby v tom mala tiež nohy tá skleróza?
Inak ja som tiež ako slon. Slon v porceláne. Slon v porceláne sa môže schovať do papierovej škatule. Minule mi inak išlo, až som sa divila! Najprv som vyliala na smrť červené víno. Ešte šťastie, že mala na sebe zhodou okolností čierny trikot. Nestáva sa to často, ale mala asi nejakú predtuchu. No mesiac dozadu prišla v príšernom farebnom prúžkovanom svetríku. Boli na ňom asi všetky farby sveta. Pozerám sa na ňu, že moja milá, ty dávno nemáš 25. A ona že má toľko, na koľko sa cíti. Tak som jej nechcela nič hovoriť, lebo si akurát ostrila kosu a vtedy býva obzvlášť citlivá. Raz som jej niečo povedala, už si ale nepamätám, čo to bolo, a ona sa tak rozčúlila, až ten svoj veľký kosák pustila. No mala som ako inak veľké šťastie. Čepeľ zasvišťala cca 5 centi od môjho uška. Tri týždne som sa s ňou nebavila. Dokonca mi vtedy poslala aj pohľadnicu. Aha, tu ju mám vycapenú. Že FOREVER FRIENDS. Dnuka mi napísala, že nás nikdy žiadna kosa nemôže rozdeliť.
Ale to bolo už dávno. Teraz je smrť modernejšia. Hoci som ju musela dlho presviedčať. Nakoniec povolila a dala na mňa. Tak sme šli do trescaundu na nákupy. Dlho sme sa rozhodovali medzi kosačkou traktorového typu a krovinorezom. Na jednej strane kosačka bola pohodlná, lebo sa na nej mohla viezť. Ale na strane druhej som jej povedala, že kto jej bude platiť ten benzín. Tak sme sa nakoniec zhodli, že lepší bude ten krovinorez. Nakoľko je aj skladnejší. Trvalo jej asi dva týždne, kým sa naučila ho ovládať. Hovorila som jej, nech to najskôr skúša doma. Ale ona nie, ona musela ísť hneď do akcie.
Chudák dedko potom musel prekonať trojitý infarkt, pokým ho naozaj šľahlo. Vtedy som sa na ňu tiež naštvala.
No a teraz nie som na ňu nahnevaná za nič. Iba ma štve, že opäť mešká.
Aha, niekto klope.
A ja stále nemám to pečivo!
END
