Nie, nezabudla som. Len mám zrazu menej času. Deň niekedy nemá dosť hodín. Ale som si takmer istá, že to poznáte všetky. Najmä tie, ktorým spadol z nebies malý človiečik, tak nejako (ne)čakane.
Robím dvanásť hodín denne. Niekedy rozmýšľam, či by som nemohla robiť viac. Napríklad takých šestnásť. Alebo dvadsaťšesť hodín denne. Určite by som to zvládla. Ale iba raz.
S kolegom sme žartovali, že si kúpime stany a rozložíme si ich pred robotu. Veď domov sa chodíme aj tak len vyspať. Určite by sme ušetrili.
Jogurt mám rada v izbovej teplote. Aj trvanlivé mlieko. Chutia inak, ako keď sa práve vytiahnu z chladničky.
Práve som do seba natlačila karamelový jogurt s cereáliami. Je to lepšia voľba ako vianočný šalát. Určite.
Minule som počula, že na to, aby sme vypotili jednu take-away čínu s ryžou, museli by sme konštante bicyklovať šestnásť hodín. To si neviem predstaviť tie dni a týždne, ktoré treba prebicyklovať po vianočných hodoch.
Aj rajčina chutí inak nakrájaná na kolieska a inak, keď je na mesiačiky. To isté platí pre uhorku.
Toto sú jediné anomálie, ktoré som si všimla v mojom úžasnom, bádateľskom živote.
Už dlhšiu dobu venujem svoju pozornosť jednému kúzelníkovi. Volá sa Derren Brown.
Pozerala som s husacou kožou takmer celú jeho kolekciu televíznych prenosov a vystúpení v divadlách a experimenty, ktorými sa snažil vysvetliť niektoré fenomény. Ako sú médiá, liečitelia, šarlatáni, únosy UFOm, alebo komunikácia so záhrobím.
Nehanbím sa za to, že som ateistka. A v podstate mi bola viera vždy veľmi vzdialená. Keď som sledovala, čo všetko dokáže človek s pomocou techník, ktoré sa dajú jednoducho naštudovať v knižke, bola som očarená. Popravde, verila som, že ľudia majú nejaké tie nadprirodzené schopnosti. Že možno si tu tie ufá naozaj lietajú a len tí „šťastní“ ich môžu vidieť.
Ku koncu som mala zmiešané pocity. Stále obdivujem Derrena. To, čo dokáže je obdivuhodné. Teda môj obdiv má na 100%.
Zmiešaná som bola z jediného dôvodu.
Mám rozmixované pocity realitou, ktorá je dosť chladná. A strašne racionálna.
Ako ateista neverím v Boha, takže pre mňa, ako jedinca, to nie je žiadna prekvapujúca novinka, že Boh vlastne nie je.
Ale keď som sa na to pozrela z nového pohľadu, bolo mi dosť ťažko, keď som videla, že tým pádom, nie je ani „onen svet“, ani duchovia, ani anjeli, ani nič.
Sme len my a rozhodnutie, či budeme veriť, alebo nie.
Neviem si predstaviť, aké by to bolo, keby v tejto dobe niekto prišiel a povedal, že Biblia bola napísaná tými a tými kňazmi na povel toho a toho panovníka a celá idea Boha bola len zneužitá pre rozvoj cirkvi.
Keby vyšlo najavo, že je to len klam. Prestali by ľudia veriť? Nemyslím si. Sú ľudia, ktorí veria, lebo je to ich vôľa a ich rozhodnutie. A nemusia chodiť ani do kostola. Na druhej strane sú tí, čo sú pobožní len zo zvyku. A vnútri ani neveria, ale dodržujú rodinné zvyky a tradície.
Je to celé také zvláštne.
Ak nie sú duchovia, je jasné, že všetko, čo vidíme a čoho sa bojíme (hlavne v noci) je len trik našej mysle a fantázie. Tiene sa menia na príšery a zmiznú len v prípade, že si uvedomíme, že tieň, je len tieň. A tieň nám nemôže ublížiť.
Tak isto som sa bála od útleho detstva tmy. A tieňov. A vlkov. Možno preto ten pseudonym. Bála som sa, že z tmy pod písacím stolíkom na mňa vyskočí vlk. A zožerie ma, ako inak. Ničoho som sa nebála viac, ako večierky. Samozrejme, v realite, tam nikdy žiaden vlk nebol. A žiadny vlk ma nemohol zožrať na večeru. Ani môj paplón nebol žiadnym nadprirodzeným ochranným štítom. Prešlo ma to v trinástich.
Triky našej mysle.
