28. 6. 2011

off air

Blog Tinka Vlk bude mnou dočasne opustený. Nie preto, že by som nechcela viac písať. Mám teraz dosť veľa povinností, ktoré už musím konečne rozhýbať.
Budem si však vážiť každý jeden koment, ktorý mi pridáte pod tento príspevok. Veľmi by ma zaujímalo, čo vás zaujíma, trápi, nad čím sa často zamýšľate. Nemusia to byť veci veľké. Ako sa mi tak zdá, o veľkých veciach ani nepíšem :)
Ako napríklad:

Ja som nemala potuchy, že biela púpavka a žltá púpavka sú vlastne to isté. Nevedela som, že žltá sa pretransformuje do bielej. Že tak vlastne kvitne. Na tento zázrak som prišla úplne sama, keď som mala asi trinásť.
Niekto sa teraz môže váľať po zemi od smiechu. Ale ja som na seba pyšná, že som na to prišla bez pomoci iných ľudí. Keďže mi to nikto nepovedal, keď som bola malá, musela som to vyhútať sama.
Teraz už viem, že žltá a biela púpavka sú stále tá istá jedna, ktorá bola najprv žltá a potom zbelela. Kto sa mi zasmeje, bude vyradený z tohto blogu..

:)

Tak, šup-šup, nehanbite sa! Rada si prečítam vaše komentáre!

26. 6. 2011

to si (ne)pamätám

Zajtra mám 25. Oslavovala som už včera. Komorná spoločnosť šiestich ľudí. Menej je niekedy viac. Hoci nemôžem poprieť, že mi chýbala rodina. Som už veľké dievča, neplakala som kvôli tomu. Pamätám si však, že osemnástku som prerevala. Cítila som sa taká stará. Teraz som už asi dospela.

Ako som sa tak teraz prehrabávala vo fotkách, ktoré sme nafotili, zistila som, že si toho pamätám dosť veľa utajene. Poznáte to, keď o niečom neviete, pokým to neuvidíte na nejakej fotke, alebo na nejakom videu.
Ako tak brázdim cez album, vyjavujú sa mi tie scény, ktoré som si z určitého dôvodu nebola schopná zapamätať. Nech sú tie dôvody akékoľvek.

Nepamätala som si, že jedna pozvaná chvíľku hrala Papeky. Ani že som tancovala na pesničku v minútovom predstihu. Nemala som ani potuchy, že ženy používali činky ako telefóny. Hrali sa na erotickú linku.

Je milé šmátrať v albumoch a prichádzať na fakt, že všetky tie zážitky v hlave mám. Len som ich musela privolať naspäť.

Horšie by bolo, keby som sa preklikávala fotkami a nemohla uveriť vlastným očiam. Samú seba by som chcela presvedčiť, že to nemôže byť pravda. A že to vlastne ani nie som ja.
Ale keď mňa sa dá ťažko spliesť s niekým iným. Takže taký pokus o zbavenie sa viny by mi asi nevyšiel.

Chvála všemocným silám, také niečo sa mi ešte nestalo. Nikdy som nikde nenašla žiadne fotky, po zhliadnutí ktorých by som sa od hanby najradšej prepadla.

To si určite nemôže myslieť tá postaršia pani. Na diskotéke predvádzala také kúsky, že podchvíľou sme sa jej museli otočiť chrbtom. Smiať sa niekomu do tváre nie je moc slušné. Asi. Neviem.
Neviem si predstaviť, ako by som reagovala, keby to bola moja mama. Nacválala by som s kamarátmi do nejakého tanečného klubu a tam - aha! – moja mama nacvičujúca striptíz. Keby som nemala chochmes, určite by som mohla popísať aké mala spoďáre. Ak vôbec nejaké na sebe mala. Ale zo zásady sa takým – či onakým – smerom nepozerám.
Pani tam pila, visela, skákala, ukazovala hory - doly, ležala, padala a iné. Zaujímalo by ma, ako sa cíti dnes. Určite to nie je nič príjemné. A pád z pódia si určite nepamätá, tak ju nemusí trápiť.

A to som si myslela, že čím je človek starší, tým je rozumnejší.
Homo sapiens antisapiens.

24. 6. 2011

o únave

Zistila som, že sa ťažko vymýšľa toľko príbehov. Každý deň spackať dokopy aspoň jeden. Je to ťažké.

Vždy si totiž nájdem nejakú tému, ktorú počas dňa zabudnem. Potom večer sedím, kukám na monitor, a premýšľam, čo som to len chcela napísať. Demencia. Povedala som si, že si to budem zapisovať.

(A zápisníček doma na stole)

V práci som bola rovnaká. Mala som na mysli dve dôležité otázky pre moju šéfovú. Prišla som za ňou, ale nemala čas. Rozprávala sa s jej šéfom. Záhadným spôsobom (popieraním zákona hierarchie) on nie je mojim (nad)šéfom. Takže sa nemusím tváriť, že som potrebná a prínosná. Čakala som čakala. Čakala som za skriňou. Čakala som na stoličke. Čakala som kade - tade. Po čase som to vzdala. Nevzdala som to preto, že sa mi to čakanie nepáčilo.

Zabudla som, čo som sa chcela opýtať.

Vrátila som sa na pôvodné miesto, kde ma otázky napadli. Väčšinou to pomáha. Hlavne, keď som doma a musím chodiť hore – dole schodmi. Nepomohlo. Chodila som chodila. Až som sa prechodila k prestávke.

Páči sa mi, že v robote nám hovoria, že na prestávku musíme ísť zo zákona. Znie to tak... vzbudzuje to rešpekt!
No tak keď ZO ZÁKONA musím ísť na prestávku, nebudem sa predsa priečiť.

Napadlo ma to, keď som kráčala do kantíny. Bola som si istá, že to hneď zabudnem. Nezabudla som. Dostala som svoje odpovede. Týkali sa iných, takže som už zabudla, o čom boli.

Podstatou je, že som mala pripravenú veľmi dobrú tému. A dokonca som mala aj prvé dve vety. Ale aj tie som zabudla.

Mám teraz asi únavový stupeň č. 4.

Kolegovi som niečo vysvetľovala a zaúčala som ho na supertajnej veci.
(Nemôžem vám prezradiť čo to je, inak by som musela vyhodiť tento blog do vzduchu)
Rozprávali sme sa o nahej fotografii ženy s masívnym bobrom, ktorú zdieľal na nástenke. Začala som sa smiať a vôbec som si neuvedomila, že som mu polovicu vety povedala po slovensky.

Povedal mi, že som unavená.

Je piatok. Môžem si to dovoliť!

23. 6. 2011

dnešný sen

Dnes som vstala presne o 4:07. Ako som rozlepila oči, pomyslela som si: „No ako dobre, že som sa zobudila. Zaspala som!“. Ale len 7 minút. Nerozumela som, ako je možné, že mi nezvonil budík. Ešte sa mi to predtým nestalo. Zapla som mobil a čakala, kým sa zobudí.
Trvá mu to roky. Maličký zvonček bol stále v pravom rohu displeja. Vtedy mi zaplo. Veď ja vstávam 4:30. Zvláštne. Neviem odkiaľ sa mi v hlave nabrala štvorka. Mala som dobrú náladu – na moje prekvapenie.

Všetci snívame. Ja nie som výnimka. Snívame cez noc, a podaktorí aj cez deň. Pamätám si, že na predchádzajúcej pozícii som bola v úplne inom svete počas celej šichty. Ako som začala pracovať, okamžite som vypla Reality Channel. Malo to svoje nevýhody – zrejme som nebola najpresnejšia v tom, čo som robila. Ale našli sa aj výhody – život som mala premyslený na rok dopredu.

Teraz už také šťastie nemám. Celý deň sa snažím nejako sa zabaviť a zabiť čas tak, aby som vyzerala, že mám čo robiť. Človek si môže myslieť, že je to jednoduché, ale nie je. Nuda unavuje viac, ako ťažká fyzická práca. Fakt. Nie len, že sa snažím presvedčiť okolie, že moja funkcia je dôležitá a prínosná, ešte sa musím aj pasovať s nevďačnými ľuďmi. Nič nie je dosť dobré.

Prekvapivo sa mi snívalo o robote. Stála som pri poličkách so škatuľami. Ľudia tvrdo pracovali. Ja som tvrdo predstierala. A v tom sa zjavili moji traja šéfovia. Pomotali sa okolo môjho departmentu. O niečom sa rozprávali. Nepočula som o čom. Zrazu sa hlavný šéf otočil a povedal:
„Tina, ja si uvedomujem, ako veľa si pre túto firmu urobila. Len som ti chcel povedať, ako veľmi si ťa tu vážime.“
Nepovedala som nič. Len som sa usmievala. Vo sne.

Hádam to bol dôvod, prečo som sa zobudila pozitívne naladená. Poďakovanie. Chutilo dobre. Za tri roky som dostala taký cukrík dvakrát. Zrejme nás chcú nechať na diéte. Nie som na nej totiž sama.

Hoci ma moja práca nenapĺňa, som rada, keď môžem pomôcť a vidím, že to ľuďom uľahčilo deň. Popri predstieraní pomáham často. Podaktorí sú vďační, podaktorí to berú ako samozrejmosť. Tak som si ich asi naučila. Neviem, prečo sa mi to snívalo. Zrejme tak trochu všetci túžime byť docenení v tom, čo robíme. Podľa Žigmundovej teórie snov by mi niekto mohol povedať, že vlastne tajne túžim po mojom šéfovi.
Ha! Chudáčik - starý pán. Veď on určite nemá ďaleko do dôchodku! Žigmund vie o snoch hovno!

22. 6. 2011

poďakovanie

Ďakujem Vám všetkým za to, že sme spolu prekročili prvú métu - 200 prezretí :)

21. 6. 2011

o deťoch

Keď sa raz začnem s niekým rozprávať o výchove detí, nemá to konca kraja. Nie, že by som bola matkou troch detí (ako Joana z knihy pre pilných samoukov) a mala za sebou roky praxe. Nie som ani sociálna pracovníčka, ktorá vie, čo sa smie a čo nie. Ani doktorka, ktorá vie, aká výživa musí byť dieťaťu poskytnutá. Nie. Nie som. Ale možno raz budem aspoň matkou. Alebo sociálnou pracovníčkou. Neviem, zatiaľ som sa ešte nerozhodla. Len sa tak potichu rozhliadam.

Ale všetci sme boli raz deťmi. Podaktorí ešte nimi stále sme. Ja teda určite áno.
Teraz, s odstupom času, keď sa obzriem späť, môžem povedať, čo asi bolo v mojom detstve dobré - a čo zlé. Mám tým namysli, že teraz viem posúdiť, ktoré výchovné prostriedky mojich rodičov boli účinné, a ktoré by som asi ja už vynechala.

Zhodou okolností sa dnes preberalo čítanie kníh. Respektíve predčítavanie pre deti pred spánkom. Nie som si istá, aké veľké percento rodičov deťom ešte číta na dobrú noc. Ja som ešte mala to šťastie.


Ariela – Malá morská víla a Bambi. To boli moje dva poklady. Žiadne iné rozprávky som nebola ochotná počúvať. Začiatky som poznala naspamäť. Ku koncom som asi nikdy neprebdela. Detská poobedná siesta. Ako veľmi som to nemala rada. Čo by som za to dala teraz! Len tak v práci si ísť ľahnúť na polhodinku. Na to som už asi priveľká. Ariela a Bambi boli špica. Ariela si česala vlasy vidličkou. Myslím, že som to raz aj sama skúsila. Zdalo sa mi to veľmi namáhavé. Bambi sa ľakal tej istej žaby na neviem koľkej strane. Zdalo sa mi to v tých dobách veľmi vtipné. Aj teraz sa usmievam. Ako  málo stačí k detskej radosti.
Čítať som síce nevedela, ale obrázky som poznala naspamäť. Raz som na narodeniny dostala omylom ďalšie vydanie Ariely. Bola som potešená, veď dve sú lepšie ako jedna, ale tu pôvodnú som mala stále radšej.

Odskočila som zas od témy. Nedá sa očakávať, že dieťa bude bláznom do knižiek, keď sa s nimi celé detstvo nedostane do kontaktu. Aj keď sa učí byť bez plienok, ukáže sa mu, kde je šerblík a keď mu treba, tak treba cupkať tým smerom.

Rozumiem, že táto doba robí tlak na celú spoločnosť. A že peniaze treba a keď ich chceme, musíme pracovať.
Výkrikom do budúcna sú ale všetky slová, ktoré povieme deťom dnes. A kde je ticho, tam je nuda. A kde je nuda, tam sa vždy robí neplecha.

Preto nás raz ako pätnásť ročné začal mlátiť prváčik na chodníku dáždnikom.
Zrejme bola u neho doma tichá domácnosť.

20. 6. 2011

deň 3 (15/6/2011)

Povlak na jazyku nie je dobré znamenie.
Napadlo ma vo chvíli, keď som si ošetrovala kráter v ústach. Nepamätám sa, kde som to počula. Odvtedy si ale vždy drhnem jazyk. O to viac, keď idem k zubárke.

Nie, že by som sa k nej práve teraz chystala. To nie. Mám ešte päť dní. A vlastne sa chystám spať.

A každou otázkou, týkajúcou sa zdravia, ma napadne mamina. Nie preto, že by bola hypochonder. Zdravotná sestra. Vždy ma udivovalo, aký výklad mi dokáže podať na hoci akú tému. Trebárs aj nádchu by dokázala rozpitvať na pol hodinu.

Už ako malá som ju rada počúvala. Od otázok typu - prečo jar bublinkuje? - cez - ako funguje benzínový motor? - som stále pridávala na obtiažnosti. Zaujímavé je, že si nepamätám, že by mi niekedy podala mylnú informáciu, alebo že by som mala ešte nejaké následné pochybnosti.
Čím viac mi vysvetľovala, tým viac som sa pýtala. Keď sa obzriem späť, bola som hrozne otravná. Nedala som jej päť minút pokoj. No čo, no... Som človek. Tvor spoločenský. Som spoločenská. Veľmi.
A mamina držala. Celých pätnásť rokov. A vtedy som to počula. Prvýkrát a naposledy.
„Tinka, buď už, prosím ťa, aspoň päť minút ticho.“
Nejako som nevnímala, že mamina by sa asi vtedy najradšej vyvracala zo života. Nevedela som, že jej nebolo v ten deň dobre.
Úplne sebecky som si tou vetou zlomila srdce. Šla som ubolená do izby. Premýšľala som, čo také som povedala. Aké egoistické. Aké detinské. Bola som ešte dieťa. Hádam mi bolo odpustené.

Mamina sa nikdy nezvykla sťažovať. Na nič. Ja som iná. Ja rada oboznamujem okolie s mojím rozpoložením. Mne sa už voľáko nesce už ništ skovávať.

Ľudia to niekedy nechápu. Ja to nehovorím preto, že očakávam ľútosť, alebo tak (to nie je vždy pravda, ešte sú tu extrémne situácie). Poviem to takto:
„Bolí ma hlava a ešte k tomu sa mi v práci na hlavu zdrbala škatuľa s topánkami.“ – nepoviem kvôli ľútosti, ktorú by som vyžadovala. Poviem to z toho dôvodu, aby som v predstihu ospravedlnila svoj kyslý ksicht a škrabanec na čele. Praktické. Nezavádzajúce. Šetriace čas, ktorý by som neskôr musela zabíjať odpovedaním na otázku: „Aký bol tvoj dnešný deň? A prečo máš škrabanec na čele? Čo si zas robila?“.
Na hlave mi už pristálo v práci všeličo. Škatule, topánky, nohavice, opasky. No proste všetko, čo v sklade s handrami je. Raz som sa (machersky a neúspešne) pokúsila zastaviť 22 kilovú paletu píšťalou. Celý deň som krívala. Blbaňa. Myslela som, že je to zlomené. Aj krvička sa pustila. Kravaňa. Hviezdičky som videla a všetko.

Vlastne som tým chcela povedať, že expert ako ja (čo niekedy koná a až potom myslí)
potrebuje mať na linke 24/7 dostupnú pomoc a podporu. A zhodou okolností som v tomto vyhrala terno, lebo mamka je zdravoťáčka.
Bohvie, ako by som dopadla, keby bola napríklad filozofka.
„Hypoteticky by si na krvácajúcu ranu mohla...... hmmmmmm... Alebo! Ak sa na to pozrieš z pohľadu.....“
Strašná predstava!

deň 2 (14/6/2011)


Povedala by som to takto:
Veci sa dajú hovoriť a veci sa dajú robiť.
Ak sa veci dajú robiť a robia sa, dejú sa. Veľké množstvo ľudí patrí do skupiny č.1 – Rozprávači. Skutky kdeže ste? V p...
Dnes som vstala (unavená byť Joanou) a navrhla som svojej polovičke, že s ňou pôjdem vyvenčiť psov. Venčí ich sama. Tak znela dohoda. Budeme mať dvoch psov, ale neželám si byť obviňovaná, že ich nevenčím. Už dlho som žiadnu výčitku nepočula. Vstali sme, nakŕmili všetky hladné krky a vyrazili sme von. Bolo mi dobre. Slnko svietilo. Dokonca aj hrialo. Potila som sa. So Suki sme hrali futbal. Ešte dobre, že mala košík, bo by veľa z tej lopty neostalo. Myslím, že som vyhrala. Na plnej čiare. A to má Suki štyri nohy, ja len dve.
Bola rosa. Celá som bola mokrá. Topánky premočené. Z nejakého dôvodu mi to nevadilo. Z nejakého dôvodu som si povedala „Nech!“. Suki bola mokrá od rosy, ja od potu. Ona slintala, ja som fučala. Mimi sa venovala Shaiovi. Tiež vyzerali spokojní. Na jedno ráno stačilo. Šuchtali sme z parku domov. Rosa mi z lopty tiekla po prstoch dole. Brázdila si to až k lakťom. Nasiakli ju rukávy.

Hovorím si: „Keď som už spotená, skočím na rotoped!“. Dala som si desať minút na stupni číslo 1. Najľahší. Najľahšie sa mi ide na najľahšom. Skočila som na fit loptu a posilnila nejaké tie partie. Keď Mimi odišla do práce, poriadne som sa odviazala. Hudba naplno. Začala som tancovať s činkami. Tancovala som necelú hodinu. Vytancovala som zo seba tú zlobu z Joany. Bola som spotená, červená a šťastná. Ľahla som si na zem a v rytme Madonninho – Frozen som robila chrobáčiu pantomímu songu. Pomyslela som si, že je to divné a asi teda som divná a nie zvláštna, keď to robím. Chrobáčia pantomíma na chrbte. Predstavila som si, ako by to vyzeralo, keby sme boli viacerí. Ako skupinka jogy, alebo také niečo. Šialené. Ale také oslobodzujúce. Rúcalo by to mentálne bloky. Tak som tak ležala a chrobáčila.

Osprchovala som sa a šla na poštu. Konečne som namaľovala dlho-chcený obrázok. Nič extra, ale mne sa páčil. Trebalo ho poslať adresátkam. Cítila som sa sviežo a pozitívne. Všetko som pozorovala. Minula som starší párik. Držali sa za ruky. Milé. Neviem, o čom sa rozprávali, mala som totiž sluchátka. Ale videla som ten zaľúbený pohľad, s ktorým sa tá pani pozerala na svojho partnera. Usmiala som sa. Predo mnou dedúšik na moto-skútriku. Uhla som sa mu z cesty. Na znak vďaky kývol hlavou a usmial sa. Babička s nákupom cupkala za ním. Pohľad mi padol na ženu oproti cez cestu. Nie som si istá, koľko mala rokov, videla som jej totiž len chrbát. Tlačila pred sebou kočiar. Na kočiari päť igelitiek a tašiek. Mastné vlasy. Staré oblečenie. Bohvie, aký je jej osud. Bolo mi jej trochu ľúto. Dobehla som ju pri semafore, kde sme spolu s ďalšími šiestimi ľuďmi prešli cez cestu. Zabudla som na ňu skôr, ako som došla na druhú stranu. Kráčala som ďalej. Blížila som sa k cieľu. Kúpila som bublinkovú obálku. Napísala adresu. Prihodila som aj pár riadkov na lístku. Nezvykla som to robiť. Potom som mala pár sťažností, že je to dosť blbé, posielať veci len tak. Ani bú, ani mú. Zmenila som sa. Píšem aspoň pár viet.
Vystála som si polhodinovú radu. Stálo to za to. Mám rada, keď môžem ženám na pošte popriať pekný deň. Nie len na pošte. V obchodoch a proste všade.
Vždy sa na mňa tak prekvapene pozrú. Ako keby som oprášila starý zvyk, čo sa teraz už v Anglicku nenosí.
Vyzerajú potešene. Aj tá dnešná bola. Nasadila som slnečné okuliare a pobrala sa.
Sledovala som architektúru budov. Na jednej bol rok 1839. A ľuďom je to jedno. Teraz je tam banka. Všetky okrasy boli zničene anglickým počasím, nedostatkom vizuálneho kontaktu a nezáujmom ľudu. Ťažko sa dalo rozoznať, čo to kedysi bolo. Jedno vyzeralo ako mužská hlava s dlhou bradou. Pomyslela som na Ezopa. Neviem prečo. Nepamätám si, ako vyzeral. Ďalšie vyzeralo ako zväzok cibule a cesnaku. Starší párik, v kaviarni cez cestu, sa na mňa pozeral. Usmievali sa. Skôr vyzerali ako otec a dcéra. Väčšinou ľudia nechápu, prečo civím na budovy. Je mi to ľúto. Ja viem, že také veci sa ľahko prehliadajú.

Pretancovala som sa obchodom, kde som sa zastavila na to, aby som zohnala potrebné veci pre môj nový obraz. Našla som. Zaplatila a vyrazila domov.

Pri budove Armády spásy sedel starý pán. Tipla by som mu cez sedemdesiat. Sedel chrbtom ku chodníku. Zapamätala som si hnedé staroverské sako a šedé pukované nohavice. Strieborné vlasy mal úhľadne učesané. V ústach mal čiernu drevenú fajku. Potiahol si. Usmiala som sa. Nevedela som, že fajky sa ešte nosia (teda fajky na fajčenie tabaku). Urobilo mi to radosť. Ulahodilo to môjmu oku a duši.

Doma som vytiahla všetko na záhradu a štyri hodiny som maľovala. Nedokončila som ani polovicu. Aká som na seba bola hrdá. Mala som plnú podporu Shaia a Suki. Velice ma podporovali spánkom. Radi sa slnia. Mne pieklo na čierne tričko, ale z nejakého dôvodu mi to nevadilo.

A preto hovorím:
Veci sa určite dajú. Len o nich asi nesmiem toľko rozprávať.
Ako mi bolo povedané:
Niekedy asi treba chcieť menej.

Dnes som nechcela. Dnes som konala. A aký krásny deň som mala, keď som sa venovala detailom môjho okolia. Detailom môjho ja.

deň 1 (13/6/2011)


“A dosť!”, povedala som si.
Nechcem predsa skončiť ako príklad Joany z knihy Psychológia pre samoukov. Chudera Joana. Trpí chronickou depresiou. Ako príklad mala blbý život. Keď bola mladá, ukázala vysoký potenciál v písaní poviedok. Dokonca vyhrala niekoľko súťaží. Teraz je rozvedená. Matka troch detí. Pracuje ako predavačka. Ako dôvod jej chronickej depresie je uvedená frustrácia spojená s jej neúspechom dosiahnuť svoj potenciálny talent.
Nechcem byť ako Joana.
Nemôžem skončiť ako Joana.
Stáva sa zo mňa Joana.

Ako keby nestačilo, že som sa našla v knihe pre samoukov – len mi zmenili meno a fakty o mojom živote – ešte k tomu som našla dve krevety v mojom obede. Nemám rada krevety. Nemôžu na obal napísať, že to obsahuje krevety? Včera sa mi stalo to isté. Polotovary sú na ... obtiaž.

Ja a Joana máme toho veľa spoločného. Ja a Virginia Woolf máme od seba ešte veľmi ďaleko. Minimálne tých sto rokov a ja mám to šťastie, že nepočujem hlasy. Dúfam, že mi to vydrží.

Možno by som to mohla zhodiť na zlý manažment svojho voľného času. Mám ho dosť, ale vždy sa mi zdá, že nič nerobím. Upratujem, varím, učím sa a sledujem sociálne siete. Tie sa poslednú dobu potrhali, ale čo-to sa pouzlilo späť.

Sedávam pri strate času a preklikávam sa k večerom. Keď sa zotmie, ostanem zatrpknutá, že po mne nič neostalo. Nikto sa nebude o mne učiť a hovoriť, aká som bola šibnutá a moja tvorba nepochopiteľná. Uľutujem sa k spánku. Dokážem snívať o vlastných vernisážach. Možno aj Joana taká je. Popri výchove troch detí stále sníva o kariére spisovateľky. Kto vie?

Nepovažujem sa za expertku v ničom. Ani v ničom nie som skvelá. Nemám asi dost výdrže ostať pri niečom dosť dlho. Nedokážem veci dotiahnuť do konca. Niekedy sa čudujem, ako je to možné, že tie moje tri vzdelané duše vidia v mojich tvorbách to, čo v nich nevidím ani sama. Väčšinou nevidím už nič v ničom. Kedysi som si myslela, že mám bohatú fantáziu. Dnes si to už nemyslím.

Myslím si však jedno. A to je, že medzi mojim ideálnym a reálnym ja nie je až taký rozdiel. Čo hovorí, že som šťastný človek. Ale to „nie je až taký rozdiel“ znamená, že si uvedomujem, že múzická nečinnosť môjho reálneho ja veľmi ubližuje tomu ideálnemu ja. Nie som nikde, ale chcela by som byť vyššie.

Ako som sa dnes dočítala, život nie je o tom čo dosiahneš, ale koľko toho vydržíš.
Koľko som toho vydržala?
Preletela som od neveľkomestského slovenského mesta do zapadnutej anglickej diery. Ako homosexuálne orientovaná som si asi tak isto vybrala opačný smer. Stoka je stoka. Ale dá sa tu žiť šťastne.
Ako každý, prežila som úmrtia, narodenia, svadby, rozchody a rozvody, comming out, operáciu pery, vyberanie znamienok, šitie viečka a obočia bez umŕtvenia, zlomenú ruku, vykĺbené rameno, nespočetné množstvá vyvrtnutých členkov, vŕtanie kanálika do koreňa jednotky a vytrhnutie šestky. Priblížila som sa k potenciálnemu rozvodu svojich rodičov. Ten sa nekonal. Už ani neviem, či je to dobre, či zle. A navrch som mala psycho detstvo.

V detstve som nebola dievčatko. Najprv mi blbé reči nerobili problém. Ďakujem za to asi detskej nevinnosti a neporozumeniu. Neskôr ma to začalo trápiť a bolo mi to nepríjemné. Ťažko sa mení reálne ja. Nazvem to nemožným. Ľudia robia veľa vecí, keď sa pokúšajú nevytŕčať z normálu. Po čase som si zvykla. Aj kamaráti si zvykli. Aj rodičia si zvykli.
Raz mi bolo povedané, že som zvláštna. Opýtala som sa, prečo som divná. Čo bolo nesprávne, lebo som nebola divná, ale zvláštna. V ten deň som sa dozvedela, že je to rozdiel.
Divná. Zvláštna. Zvláštna. Divná.
Neviem. Stále mi to hovorí to isté. Vymykanie sa stereotypu. Asi.

Umenie ma vždy bavilo. Či to bolo umenie slova alebo umenie farieb. Žiarlim na ľudí, ktorí to vedia aspoň s jedným z nich. Žiarlim na to, že nie sú ako ja a Joana. S troma deťmi, nahovno prácou a nenaplneným snom.

19. 6. 2011

divadlo

Posledný mesiac mám taký menší nedostatok financií. Ono to zrejme tak býva vždy. Tie zákony schválností. Keď príde jeden účet, dovalia sa všetky. A k tomu sa ešte aj niečo musí pokaziť. Tu som zaplatila poistku na auto, tam nejaké tie nákupy. A potom mi prestala fungovať trúba na aute. Trúba! Kotúľajú sa peniažky, kotúľajú. Smerom odo mňa.
Ale povedala som si, že aj keď mám na účte už len pár fazuliek, nebudem sa obmedzovať. Impulzívne som kúpila lístky do divadla - hodinu pred začiatkom hry.
Keď sa spomenie divadlo, napadnú mi košele, kravaty, šaty a kostýmy. Nedeľné oblečenie. Neviem, môžem sa mýliť, ale taký bol u nás vždy štandard, či nie? Aspoň ja som to mala tak zakorenené v tých mojich chochmesoch.
Naskákali sme teda do nedeľného oblečenia v sobotu. Vytlačila som lístky (je to fascinujúce, že sa tu dá robiť všetko cez internet) a hybaj do auta! Keďže som šťastná a mám pod 26 rokov, mala som polovičnú zľavu. Mimi už nemá to šťastie.
Stále sedíme na tých istých miestach. Plus – mínus pár miest. Ale sme stále v tom istom rade. Asi nás už majú v databáze a vlastne každý má už pridelené svoje miesto. Na každej hre, čo sme boli, bolo divadlo zaplnené najmenej na tri – štvrtiny. To sa mi veľmi páčilo.
Milujem lievikové divadlá. Rada sedím na jeho najvyššom bode. Hore, nad sedadlami, v malej miestnosti za dymovým sklom, pracujú dve ženy. Tipujem, že sa starajú o ozvučovanie a osvetľovanie. Čo iné by tam mohli robiť, za počítačmi a so sluchátkami na ušiach. Rada sledujem okolie. Pred každou hrou sa najprv rozhliadnem dookola. Vždy nájdem niečo ukryté visieť medzi reflektormi. Tento krát to bol žralok. Teda rekvizita. Ako by sa aj do divadla dostal živý žralok?
Kulisy boli dobré. Rekvizity boli dobré. Divadlo je lievikové. Všetko bolo ako má byť. Čakala som nedočkavo na zvonček, ktorým vždy zvonia na chodbe pred začiatkom vystúpenia.
Niekto ním zazvonil a dole schodmi a hore schodmi sa začali valiť ľudia. Pousádzali sa a vtom momente ma začali hnevať.
Tu sa z kabelky vyberali cukríky, tam sa dojedal nanuk. S Mimi sme sa na seba pohoršene pozreli.
„Toto nie je kino!“ - povedala Mimi nahlas.
Nikto tam zrejme po slovensky nerozprával. Nechápavo sme krútili hlavami. Ale tak čo už. Ako prasce pri válove. Typické. Že sme sa tomu vôbec ešte čudovali. Do hláv si pučili sladkosti a telá si obliekli do tričiek a teplákových súprav. Pre mňa by to bola hrozná urážka, keby som tam pracovala. Samozrejme, česť výnimkám. Bol tam jeden starší párik, zrejme okolo šesťdesiatky. Dáma mala broskyňový nohavicový kostým a pán mal čierne sako a nohavice. Aspoň niekto reprezentoval starú školu.

Hra bola dobrá. Mala štyri dejstvá.
Lord trval na tom, aby raz do mesiaca panstvo obsluhovalo poddaných, aby sa odstránili hranice „prirodzených“ kást. No, bola to trápna situácia, lebo v ten jeden večer v mesiaci sa všetci cítili hlúpo a neprirodzene.
V druhom dejstve sa panstvo s troma poddanými vybrali na jachtu, ktorá stroskotala a všetci sa vyplavili na ostrove. Panstvo bolo prirodzene ľavé na to, aby to tam prežilo bez pomoci sluhov. Jedného sluhu si zvolili za kráľa. Dcéra lorda a kráľ džungle sa mali zobrať, ale v tom ich našla loď a vrátili sa naspäť do Anglicka. Kráľ sa stal opäť sluhom a lord lordom a lovkyňa jeleňov dámou. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Dcéra lorda si vzala iného lorda, sluha si vzal slúžku.
Z toho celého vyplývalo, že každý sa na ostrove našiel. Keď neboli pod vplyvom kást, každý sa mohol prejaviť v tom, v čom bol dobrý. Nakoniec ostali všetci nešťastní a snažili sa zakryť fakt, že na ostrove si boli všetci rovní.
Bolo to dobé divadlo. Veľmi som tlieskala. Vlastne všetci poctivo tlieskali. Nečudo, veď si to zaslúžili. Zahrali to výborne.

18. 6. 2011

anglické počasie

Na anglické počasie sa nedá spoľahnúť. O tom sa tu tisíce Slovákov presviedčajú každý deň. Rozčapím oči. Svieti. Teplo. Všetko ako má byť. Prispala som si. O dve hodiny nad štandard. To sa mi nestáva často, ale dôvodom bola asi večerná snaha nájsť si tú spomínanú – novú - robotu. Nikde nič. Strašné. Hľadala som všade. Trvalo to dlho. A beztak to bolo márne.

Ale ako som spomínala. Svietilo. Teplilo sa. Všetko sa robilo. Letnelo sa. Tak sme rýchlo využili situáciu. Pošta. Nákup. Hneď som vrazila do záhrady s kosačkou. Som s ňou dobrá. Obratná. Máme štyri trávnaté úseky. Dva hore a dva, samozrejme, dole. Ručnou kosačkou som pristrihla krídelká burine popri plotoch. Zaslúžila si, koťuha! Vystríhala som ju pred touto možnosťou. Neprestala rásť. Smola. Odvalila som ozdobný kameň, aby som aj okolo neho mohla pokosiť. A tam tri slizké slimáky. Jeden ulitník. Dvaja bezdomovci. Viem, že sú slizkí, lebo jedného som mala česť sa dotknúť. Nie som fanúšičkou slizkých vecí. Ale to viem už dávno. Len som sa o tom utvrdila. Kosila som o stošesť. Pieklo mi na čierne tričko.
Psie hovná zo zásady nezbieram ručne. Kolektujem  ich kosačkou. Málokedy sa mi to podarí. O to viac som šťastnejšia, keď som úspešná. Ako som sa tak prekosovala do polovice (kosenie je moja obľúbená činnosť, hneď za tým nasleduje umývanie kúpeľne), začalo mrholiť. Rýchlo som dokosila druhý úsek. Oči som nevedela odlepiť od inštrukčnej nálepky, kde viditeľne bolo nakreslené, že kosačku nie je vhodné používať, keď prší. Veď ešte nepršalo. Len mrholilo. Aj keby. Prúd ma môže zabiť len raz.

Teraz som si spomenula, že som raz skúšala, ako bolí elektrika. Pršteky som strčila do lampy, kde nebola žiarovka. A s očakávaním som šťukla vypínačom. No, musím povedať, že to bol zážitok. Neviem, ako som odtiaľ odtiahla ruku, ale viem, že som sa šmahla na posteľ a s vypučenými očami som civela na strop. Prosím, neskúšajte to. Nestojí to za to. Asi.

Ale naspäť. Mala som stále šancu päťdesiat na päťdesiat, že ma to nezabije. A možno tá šanca bola aj väčšia, nakoľko len mrholilo. Prestalo. Tak som išla vyprázdniť košík z kosačky. Rýchlo som pozbierala tú burinu okolo plota. S veľkou kosačkou sa tam neviem dostať. Zbieram, zbieram a bum! Prší. Kričím na Mimi, aby odpojila kosačku z elektriky. Predlžovačku som šmarila cez okno do kuchyne. Závodím kosačkou cez záhradu do pivnice. Stihla som. Ale tú burinu som nechala len takú pohodenú. Tak poďme, veď dážď ešte nikoho nezabil. Vybehla som do bojového poľa. Schmatla igelitku a začala som do nej pučiť tú burinu. A bum! Prietrž mračien! Za tie tri sekundy, čo som skočila do chodbičky, som bola úplne mokrá. Milé. Lialo, lialo. Asi také dve hodiny. Ak to. A vyšlo slnko. Zas začalo pršať a hneď aj prestalo. Momentálne pleští.
Nerozumiem tomuto počasiu. Jasné, že aj na Slovensku sme také mali. Ale je v tom jeden veľký rozdiel. Tam je to dočasná záležitosť. Tu je to tak stále.


Tu sa jednoducho nedajú spraviť plány na týždeň, či deň dopredu.

17. 6. 2011

ľudské motanice

Aj dnes ráno som vstala. Ako každé ráno. Samozrejme načas. Nemám rada budík. A nikdy nestláčam SNOOZE. Nevstala by som. Mám jediné šťastie. Podvedome sa prebudím už na prvé tóny. Ani neviem, akú mám nastavenú melódiu.

 Tú predchádzajúcu si však pamätám veľmi dobre. Počula som ju niekedy hrať aj uprostred dňa, keď bolo všade ticho. Dosť strašidelné. Musela som si ju zmeniť, lebo som si bola istá, že mi začína preskakovať. Divné veci sa niekedy dejú v mojej hlave.
 Nepochybujem, že každý má občas taký deň. Dva. Možno viac.

 Každopádne som sa zhodila z postele. Mala som dobrú náladu. Ani nie preto, že som dlho a kvalitne spala, ale preto, že som zaspávala s myšlienkou: "Ja si nájdem inú robotu!". Naozaj som tomu uverila. Veľmi sa mi uľavilo.

 Obalila som sa tou myšlienkou. Bola mojim nepriestrelným štítom. V práci som sa cítila lepšie, lebo sa mi zdalo, že mám navrch. Cítila som slobodu na každom zaprášenom rohu skladu. Naštvete ma?! ODCHÁDZAM! A nikdy sa nevrátim späť.

 Vydržalo mi to asi pol dňa. Kvázi dosť dlho. Väčšinou mi nič tak dlho nevydrží. Ani neviem, čo ma na tej práci tak veľmi rozčuľuje. Nič tam nemusím robiť. Len sa nachodím. A musím sa vyrovnávať s pokrivenými charaktermi. Ani hlúpi ľudia mi nevadia. Tí nemôžu za to, že sú menej obdarení. Ale takí tí figliari a maskáčovití ma teda dokážu roztočiť do tornáda.
 Príde za mnou lenivček a začne mi hovoriť, ako sa toto a ono robí. Haló! Tak rok sme to robili stále tak isto a zrazu to chceš meniť na niečo, čo je totálne neefektívne? Len z jediného dôvodu. Aby mu aj z toho mála roboty ubudlo. Tak to teda nie! Ja som tu. Ty si tu. Všetci sme tu za rovnaké peniaze. A za tie budeme všetci skákať rovnako vysoko!
 Dávno som upustila od predstavy, že život je super-spravodlivý. Ale nejaký ten fair-play chochmes by sme v sebe mohli mať všetci. Nemáme.

 Zvykla som veriť všetkým a všetkému. Naivná. Áno. Neviem prečo, ale chcela som veriť tomu, že dobrý človek ešte žije. A vlastne, že ich je neúrekom. No nie je, bohužiaľ.
 Netrápim sa tak, ako som sa zvykla predtým. Hoci ma to ešte z času na čas trafí. Nie je predsa ťažké byť slušným človekom.
 Alebo.....?

 Tu som sa pristavila pri kolegovi. Trošku som ho chcela spomaliť, aby nespĺňal normy. Čertisko som!
 Začali sme rozoberať potravinový reťazec v našej firme. Prešli sme ku spodnej vrstve (čiže k nám). Konverzácia sa odohrávala v jazyku anglickom. Pokúsim sa to pohodlne poprekladať.

 "Títo ľudia by si mali nájsť nejaký zmysel života. Už ma nebaví, ako sa každý stará do biznisu každého."
 "To hej. Je to smutné. Preto sa tu s nikým nerozprávam. Je tu veľa ľudí, čo ti vrazia nôž do chrbta pred tým, ako sa stihneš otočiť."
 "Poobzeraj sa dookola. Oni sú pre mňa ako sedliaci." (Village People - je taktiež americká skupina zo 70-tych rokov)
 "No a teraz si ma urazila!"
 "Nemyslela som to v zlom."
 "Vieš, čo si povedala?" smial sa
 Matne som si uvedomovala, kam som sa zamotala. Určite som sa tvárila blbo. Ako vždy, keď sa zamotám do anglických dvojzmyslov.
 "Tak som to nemyslela!"
 "Malc! Ona nás tu všetkých nazvala buzerantami!" kričal na celý sklad
 "Nie, nie, nie! Tak som to nemyslela!" (no pekne, zas som si nasrala na hlavu)
 Smial sa. Jednoznačne si užíval vidieť ma, ako si kopem vlastný hrob. Nemám rada tie situácie, kde sa nájdu dvojzmysly. Nuž, ale čo. Neostalo mi nič iné, ako kopať ďalej.
 "Ja viem, ako si to myslela! Buzerantami si nás nazvala!"
 "Myslela som.."
 "Buzerantami..!"
 "Ááááá! Myslela som, že ľudia sú tu ako ľudia z dediny. Kde každý pozná biznis toho druhého. Všetci o všetkom vedia. Všetci sa do všetkého starajú."
 "Ahá. No.. To áno. Je to tak. To musím uznať."

 Ja viem, že je ľahké zamotať sa do životov iných. Nestalo sa mi to jedenkrát. A nikdy to nebolo k ničomu dobré. Škoda, že veľká väčšina mojich kolegov si to neuvedomuje.
 Najsamlepšie je, keď je niekto taký zúfalý a dokáže si o niekom vymyslieť celý príbeh, ktorý sa ani nestal. Vtedy ešte len nastupuje fantázia!

 Jednoducho

 Ťažko sa mi pracuje s ľuďmi, ktorým už neverím ani nos medzi očami.

16. 6. 2011

More












V rýchlej skratke
Prežitky
Tejto chvíle
Sú zapísané
V minulosti



























Jej byt sa skladal z bieleho železného schodiska, záchodu malej chodbičky a ešte menšej izby s matracom na zemi a malým písacím stolíkom. Chladničku a kuchynské spotrebiče natlačila do chodby. Tam jej nezavadzali. Malé. Tak jej to vyhovovalo. Popri práci nemala čas na zlepšovanie imidžu hniezdočka.
V rade obchodov a reštaurácií bola jediná podnájomníčka, ktorá tam trávila čas aj po záverečnej.
Samota jej nerobila problém. Stále tu bolo to more. To nikdy neprotestovalo. Načúvalo výkrikom osamelej duše.
Večerné prechádzky. Slaný vzduch. Zvláštne mihajúce sa tiene. To bol relax. Často premýšľala nad sebou. Životom. Nad zlomami po ktorých veci nabrali zlý spád. Mala na to dostatok času. Po záverečnej.
Typická fľaška piva pred spánkom. Umyť si zuby a zaľahnúť do nového dňa. Nový deň nie je novým začiatkom. Niekedy sa aj modlila, aby sa to čoskoro zmenilo.
Nebola vypočutá.
Viera jej slabla. Viera. Ani to meno sa jej nepáčilo. Počas nocí sa často prebúdzala. To bolo tým teplom. Odkopla zo seba plachtu, párkrát sa poprehadzovala a opäť zaspala. Ak s tým mala problém, tak si dala druhé pivo. To vždy zabralo.

Úsvit nového dňa. Oči si odlepí v kúpeľni. Vlasy rozčeše pri raňajkách. Rutina.
Deti sa jej v škole zvykli posmievať. Volali ju líška. Kvôli ryšavým vlasom. Podarilo sa jej ich neznenávidieť. Bola s nimi spokojná. Ku podivu. Zaplietla si ich do vrkoča a schovala pod šatku. Zahalila svoje telo do bielej uniformy a napochodovala do svojho zelovocu.
S láskou poumývala každý kúsok nového ovocia. Poukladala ich ako na výstave. Veď predsa oči jedia. A oči sú cesta do duše. A ľudia s dušou vidia viac. Vedela, že má ešte pár minút, pokým príde. Vždy všetko stihla v predstihu, aby ju potom mohla nerušene sledovať. Každý jeden pohyb bol ako nota symfónie. Zapadali do seba s ľahkosťou. Obdivovala jej zmysel pre detail. Každý jeden kvietok naaranžovala s láskou. Dokonalá. Pri pohľade na ňu jej napadalo veľa slov. Každý deň sa zrodilo niekoľko nových básní. Pre kvetinárku sa rodilo mnoho voňavých veršov. Starostlivo si ich odkladala do starej plechovky od cukru.
Zaliala si čaj. A pomaly z neho sŕkala. Oči jej stále mierili na jediný cieľ.

Skladám Ti slová
Do hlúpych rýmov
Každé nové ráno
Hladím lupene s Tebou

Nedopísala. Prišiel zákazník. S úsmevom papierik poskladala a odložila ho ku zbierke.
Pár zákazníkov sa pomotkalo v jej obchode. Tržby postačia na vyžitie. Na splnenie snov nie.
Nikdy spolu neprehovorili ani slovo. Párkrát si zamávali cez cestu. Veľmi sa jej páči kvetinárkin úsmev. Tmavé vlnité vlasy. Nežné ruky. Vlastne všetko na nej.  Mala tie správne krivky. Bola to platonická láska od prvej chvíle. Tipovala, že kvetinárka bola staršia o desať rokov. Vôbec jej to neprekážalo. Bola to žena. Zrelá žena, vedomá svojich cieľov.

Bosými nohami
Striasam rosu
Zo stebiel nehy

Zbierka sa rozšírila. Rada písala. Rada myslela. A tu celý deň mohla premýšľať. Bola zvláštna.
Raz sa jej prisnilo, že sa rozprávala s jablkom. To jej srdcervúco opisovalo bolestivú cestu z bodu A – stromu, k bodu B – jej obchodu. Nevynechalo detailný opis odlúčenia od materskej vetvy. Klára sa prebudila so slzami v očiach, ktoré prenasledovali krátke a utrápené vzlyky. Asi týždeň si nevedela odpustiť, že vraždí a predáva jablká. Mala pocit viny, ako keby pracovala na jatkách. Jablkám, ani iným ovocným, či zeleninovým priateľom krky nepodrezávala. Práve naopak. S láskou ich čistila. Zaobchádzala s nimi so všetkou úctou. Ešte teraz je jej do plaču, keď sa jej vybaví nočná scéna. Nevie to ovládať. Odvtedy do úst nevložila kúsok mäsa. Mohlo sa to zdať choré, ale nemalo komu. Osud všetkých hospodárskych zvierat ju napĺňal neskonalým smútkom. Nemohli sa totiž k ničomu vyjadriť. Keby aj mohli, zrejme by ich nik nevypočul. Preto je človek na vrchole potravinového reťazca. Človek je v ríši zvierat hlasným Bohom. Rozdáva náboje. Bez pocitu viny vystrelí. Šmahom ruky berie život. A dostane za to zaplatené. Večer sa vráti do voňavých perín a s čistým svedomím zaspí. Mŕtve zvieratá sa mu v snoch nezjavujú. Človek.

Niekedy na sebe cíti všetky krivdy sveta. A to nesie len tie svoje. Sporadicky sa utiahne do tieňa vlastnej citlivosti. Preto sa jej tak sprotivilo meno Viera. Ľudia sú bohmi v osudoch iných. Bez hanby.

Blížila sa záverečná. Slnko pálilo posledné kúsky dňa.  Nevadilo jej ostať v obchode dlhšie. Bola to jej jediná potecha. Kvetinárka, ovocie a zelenina. Zavrela starožitné drevené dvere, spustila rolety a pustila sa do počítania dennej tržby. Uspokojivé. Nie dobré.

Spontánne vkročila do sprchy. Z vlasov zmyla všetky hriešne myšlienky. Osprchovala každý centimeter svojho tela. Dôkladne ho osušila, nakrémovala obľúbeným mangovým krémom a uložila do spánku. Len keby tá rozhádzaná myseľ chcela vypnúť. Mokré vlasy jej chladili predstavy. Dlho sa vzpierala, nakoniec aj tak zaspala.

Toto ráno bolo zvláštne. Vstala bez toho, aby ju zo sna musel vytrhnúť budík. Nazývala ho Šialenec. Každé ráno prekonávala malý infarkt, keď nadišiel jeho čas. Aj tak ho ľúbila. Cereálie. Káva. Vlasy. Uniforma. Schody. Kľúče.
„Kráľovstvo sa rozsvietilo. Jasajte!“ – pousmiala sa.
Rutina. Podpísať dodávací list. Umyť nový tovar. Výstava. Zamrzla. Mala pocit, akoby cez ňu prešiel neviditeľný ľadovec. Pár sekúnd sa ani nepohla. Nerozumela, dnešnému dňu. Pokým ona vykladala umyté rajčiny, kvetinárka si popíjala ranný života - budič. Nech to bolo čokoľvek. Určite to bolo veľmi horúce, lebo Klára videla kvetinárku, ako špúli pery. Cítila sa zvláštne, ako keby sa vystavovala vo výklade nahá. Kvetinárkine oči cítila aj napriek vetru, ktorý by letmé pohľady strhol na polceste a utopil v prístave. Adresáta by nikdy nepošteklili. Nikdy predtým sa nestalo, aby bolo kvetinárstvo otvorené skôr, ako jej obchodík. A nikdy by si nepomyslela, že sa karta obráti. Zrejme to bola len jej predstava. Kvetinárka mohla hľadieť všelikde. Pravdepodobne to bolo súdenie iných podľa seba. Potriasla hlavou, ako keby sa snažila vysypať hlúpe myšlienky ušami z hlavy.
Kvetinárke sa otočila chrbtom a pustila sa do reorganizácie jablkovej pyramídy. Podarilo sa jej zahnať myšlienky naspäť do košiara. A bolo to celkom
„Páči sa mi váš prístup k jablkám.“ – omráčilo ju zozadu.
Zasekla sa. Bála sa otočiť, aby sa neutvrdila v tom, že kvetinárka sa zakradla až ku jej prahu.
„Haló!“ – snažila sa otočiť Klárinu pozornosť na seba zvláštnym prízvukom. Detským. Hravým.
„Prepáčte, ja som...“ – nedokončila vetu a pomaly sa otočila. Zastala, keď zapadla kvetinárke do pohľadu. Modré. Má ich modré. Oči.
„Neruším?“ – spýtala sa a ostražito si premerala obchodík, aby sa uistila, že v ňom nikto nie je.
„Nie, nie. Je tu mŕtvo. Len som...“ nedokončila. „Môžem vám nejako pomôcť?“ – znela naozaj veľmi roztrasene. Nenávidela sa za to.
„Ach, ospravedlňte moje hrozné spôsoby.“ – vypleštila oči a následne ich prekrútila. „Moje meno je Gaia. A som z obchodu naproti.“ – prstom namierila na opačnú stranu ulice.
„Áno, samozrejme! Párkrát sme si zakývali.“ – neverila, že zo seba vysúkala takú kravinu.
Kvetinárka sa milo usmiala. Jej tvár akoby niečo očakávala. Párkrát rýchlejšie zaklipkala očami.
„Hm, tak to skúsme ešte raz.“ – zatvárila sa strápnene. „Gaia, teší ma!“ – jej ruka vystrelila ku Kláre.
Klára sa nežne dotkla jej dlane. Cítila hebkosť jej kože. Musela sa o seba veľmi dobre starať. Zblízka nevyzerala vôbec staršie. Hoci mala pár vrások. Ale tie boli od smiechu. Určite. Kvetinárka pustila Klárinu ruku a tvárila sa dotknuto. Klára sa zatvárila nechápavo. Kvetinárka vybuchla od smiechu.
„OK, v tomto momente som sa zmierila s faktom, že mi svoje meno neprezradíte.“ – vravela pomedzi dozvuky rehotu.
„Ja...“ – snažila sa napraviť situáciu, ale Gaia jej skočila do reči.
„Viem, ste Klára. To tu vieme všetci. Od poštára.“ – pousmiala sa. „Len som sa chcela zoznámiť osobne.“ – vyzerala zahanbene.
„Prepáčte, zaskočili ste ma. Ja som vás tu naozaj nečakala ani vo sne.“ – zahanbenie preskočilo na Kláru.
„Len dúfam, že sa vám nesníva o mne.“ – povedala Gaia s obavami.
Klára sa nevedela vymotať zo spleti odpovedí, ktoré chcela použiť. Skôr, ako by sa strápnila, Gaia dodala: „To by bola určite nočná mora.“
Niečo si zamrmlala pre seba po grécky a zasmiala sa.
„Som si istá, že by to nebolo až také zlé.“ – pošepkala Klára a otočila sa jej chrbtom.
„Nerozumiem.“ – začudovala sa Gaia.
„Môžem vám nejako pomôcť?“ – spýtala sa priamo Klára.
„Ach, samozrejme, dôvod, prečo som prišla, je cukor. Minul sa mi môj a Maria na konci ulice ešte neotvorila. Ste tu jediná, ktorá stáva skôr ako zvyšok ulice. A preto...“ – nedokončila myšlienku, lebo do obchodíku vstúpil prvý zákazník.
„Vzadu v sklade na poličke. Poslúžte si Gaia.“ – Gaia. To znie tak zvláštne. Ale pekne. Gaia našla cukor, zákazník s plným košíkom priplachtil ku Kláre. Drobné nakŕmili pokladňu.

„Hneď vám ten cukor prinesiem späť, len čo si osladím čaj.“ – vďačne sa usmiala a zakývala na rozlúčku.
„Ešte k tým snom. Myslím, že horšie veci sa mi snívať už nemôžu.“ – ani nevedela, prečo jej to hovorí.
„O tom mi musíte raz porozprávať. Hádam si nájdete čas!“ – Gaia sa tvárila zaujate. Odchádzala pomalým, ale istým krokom.
Klára bola úplne mimo. Nevedela, čo si má myslieť. Cítila sa hrozne. Veľmi sa strápnila. A pravdepodobne si to nikdy neodpustí. Premietala si rozhovor stále dookola, a nevedela sa rozhodnúť, v ktorom momente sa strápnila najviac. Všetko bolo rovnako trápne.
„Toto už nemôže byť horšie.“ – a s chuti sa zasmiala. Znova potriasla hlavou a snažila sa na všetko zabudnúť. Deň sa pomaly prevaľoval po ciferníku. Lenivé slnečné lúče sa ho snažil dotlačiť ku koncu. Pekný deň. Iný. Konečne. Klára začula zvonček, dobre vedela, že je to zvonček z kvetinárstva. Snažila sa pôsobiť dojmom, že nevenuje príchodu pozornosť.
„Toto bol ten najsladší cukor, aký som kedy mala na duši!“ – veta sa nežne dovlnila do Klárinho ucha.
„Som rada, že chutil. Je od Marí  na rohu. Tam ho zoženiete. Je v poslednom regáli úplne dole. Je trošku ťažké ho tam vypátrať. Je to hnedý cukor s výťažkami...“ – nedokončila. Zarazila sa. Gaia jej nevenovala pozornosť. Položila cukor pri pokladňu. A veľmi pekne sa na Kláru usmiala.

„Ďakujem za ochotu!“ – G
„Kedykoľvek.“ – K
„Beriem vás za slová!“ – G
„To je len jedno slovo.“ – Klárine čelo sa zvraštilo.
Kvetinárka sa zasmiala, niečo si zas zamrmlala pre seba po grécky, a dala sa na ústup. Po pár krokoch zastavila a otočila sa ku Kláre.
„Mali by ste vydať zbierku. Píšete dobre.“ – zmizla v ozvene zvončeka jej dverí.
Klára dostala obrovskú facku od svojho vnútorného ja. Ostala ako obarená.