divadlo

Posledný mesiac mám taký menší nedostatok financií. Ono to zrejme tak býva vždy. Tie zákony schválností. Keď príde jeden účet, dovalia sa všetky. A k tomu sa ešte aj niečo musí pokaziť. Tu som zaplatila poistku na auto, tam nejaké tie nákupy. A potom mi prestala fungovať trúba na aute. Trúba! Kotúľajú sa peniažky, kotúľajú. Smerom odo mňa.

Ale povedala som si, že aj keď mám na účte už len pár fazuliek, nebudem sa obmedzovať. Impulzívne som kúpila lístky do divadla - hodinu pred začiatkom hry.

Keď sa spomenie divadlo, napadnú mi košele, kravaty, šaty a kostýmy. Nedeľné oblečenie. Neviem, môžem sa mýliť, ale taký bol u nás vždy štandard, či nie? Aspoň ja som to mala tak zakorenené v tých mojich chochmesoch.

Naskákali sme teda do nedeľného oblečenia v sobotu. Vytlačila som lístky (je to fascinujúce, že sa tu dá robiť všetko cez internet) a hybaj do auta! Keďže som šťastná a mám pod 26 rokov, mala som polovičnú zľavu. Mimi už nemá to šťastie.

Stále sedíme na tých istých miestach. Plus – mínus pár miest. Ale sme stále v tom istom rade. Asi nás už majú v databáze a vlastne každý má už pridelené svoje miesto. Na každej hre, čo sme boli, bolo divadlo zaplnené najmenej na tri – štvrtiny. To sa mi veľmi páčilo.

Milujem lievikové divadlá. Rada sedím na jeho najvyššom bode. Hore, nad sedadlami, v malej miestnosti za dymovým sklom, pracujú dve ženy. Tipujem, že sa starajú o ozvučovanie a osvetľovanie. Čo iné by tam mohli robiť, za počítačmi a so sluchátkami na ušiach. Rada sledujem okolie. Pred každou hrou sa najprv rozhliadnem dookola. Vždy nájdem niečo ukryté visieť medzi reflektormi. Tento krát to bol žralok. Teda rekvizita. Ako by sa aj do divadla dostal živý žralok?

Kulisy boli dobré. Rekvizity boli dobré. Divadlo je lievikové. Všetko bolo ako má byť. Čakala som nedočkavo na zvonček, ktorým vždy zvonia na chodbe pred začiatkom vystúpenia.

Niekto ním zazvonil a dole schodmi a hore schodmi sa začali valiť ľudia. Pousádzali sa a vtom momente ma začali hnevať.

Tu sa z kabelky vyberali cukríky, tam sa dojedal nanuk. S Mimi sme sa na seba pohoršene pozreli.

„Toto nie je kino!“ - povedala Mimi nahlas.

Nikto tam zrejme po slovensky nerozprával. Nechápavo sme krútili hlavami. Ale tak čo už. Ako prasce pri válove. Typické. Že sme sa tomu vôbec ešte čudovali. Do hláv si pučili sladkosti a telá si obliekli do tričiek a teplákových súprav. Pre mňa by to bola hrozná urážka, keby som tam pracovala. Samozrejme, česť výnimkám. Bol tam jeden starší párik, zrejme okolo šesťdesiatky. Dáma mala broskyňový nohavicový kostým a pán mal čierne sako a nohavice. Aspoň niekto reprezentoval starú školu.

Hra bola dobrá. Mala štyri dejstvá.

Lord trval na tom, aby raz do mesiaca panstvo obsluhovalo poddaných, aby sa odstránili hranice „prirodzených“ kást. No, bola to trápna situácia, lebo v ten jeden večer v mesiaci sa všetci cítili hlúpo a neprirodzene.

V druhom dejstve sa panstvo s troma poddanými vybrali na jachtu, ktorá stroskotala a všetci sa vyplavili na ostrove. Panstvo bolo prirodzene ľavé na to, aby to tam prežilo bez pomoci sluhov. Jedného sluhu si zvolili za kráľa. Dcéra lorda a kráľ džungle sa mali zobrať, ale v tom ich našla loď a vrátili sa naspäť do Anglicka. Kráľ sa stal opäť sluhom a lord lordom a lovkyňa jeleňov dámou. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Dcéra lorda si vzala iného lorda, sluha si vzal slúžku.

Z toho celého vyplývalo, že každý sa na ostrove našiel. Keď neboli pod vplyvom kást, každý sa mohol prejaviť v tom, v čom bol dobrý. Nakoniec ostali všetci nešťastní a snažili sa zakryť fakt, že na ostrove si boli všetci rovní.

Bolo to dobé divadlo. Veľmi som tlieskala. Vlastne všetci poctivo tlieskali. Nečudo, veď si to zaslúžili. Zahrali to výborne.