“A dosť!”, povedala som si.
Nechcem predsa skončiť ako príklad Joany z knihy Psychológia pre samoukov. Chudera Joana. Trpí chronickou depresiou. Ako príklad mala blbý život. Keď bola mladá, ukázala vysoký potenciál v písaní poviedok. Dokonca vyhrala niekoľko súťaží. Teraz je rozvedená. Matka troch detí. Pracuje ako predavačka. Ako dôvod jej chronickej depresie je uvedená frustrácia spojená s jej neúspechom dosiahnuť svoj potenciálny talent.
Nechcem byť ako Joana.
Nemôžem skončiť ako Joana.
Stáva sa zo mňa Joana.
Ako keby nestačilo, že som sa našla v knihe pre samoukov – len mi zmenili meno a fakty o mojom živote – ešte k tomu som našla dve krevety v mojom obede. Nemám rada krevety. Nemôžu na obal napísať, že to obsahuje krevety? Včera sa mi stalo to isté. Polotovary sú na ... obtiaž.
Ja a Joana máme toho veľa spoločného. Ja a Virginia Woolf máme od seba ešte veľmi ďaleko. Minimálne tých sto rokov a ja mám to šťastie, že nepočujem hlasy. Dúfam, že mi to vydrží.
Možno by som to mohla zhodiť na zlý manažment svojho voľného času. Mám ho dosť, ale vždy sa mi zdá, že nič nerobím. Upratujem, varím, učím sa a sledujem sociálne siete. Tie sa poslednú dobu potrhali, ale čo-to sa pouzlilo späť.
Sedávam pri strate času a preklikávam sa k večerom. Keď sa zotmie, ostanem zatrpknutá, že po mne nič neostalo. Nikto sa nebude o mne učiť a hovoriť, aká som bola šibnutá a moja tvorba nepochopiteľná. Uľutujem sa k spánku. Dokážem snívať o vlastných vernisážach. Možno aj Joana taká je. Popri výchove troch detí stále sníva o kariére spisovateľky. Kto vie?
Nepovažujem sa za expertku v ničom. Ani v ničom nie som skvelá. Nemám asi dost výdrže ostať pri niečom dosť dlho. Nedokážem veci dotiahnuť do konca. Niekedy sa čudujem, ako je to možné, že tie moje tri vzdelané duše vidia v mojich tvorbách to, čo v nich nevidím ani sama. Väčšinou nevidím už nič v ničom. Kedysi som si myslela, že mám bohatú fantáziu. Dnes si to už nemyslím.
Myslím si však jedno. A to je, že medzi mojim ideálnym a reálnym ja nie je až taký rozdiel. Čo hovorí, že som šťastný človek. Ale to „nie je až taký rozdiel“ znamená, že si uvedomujem, že múzická nečinnosť môjho reálneho ja veľmi ubližuje tomu ideálnemu ja. Nie som nikde, ale chcela by som byť vyššie.
Ako som sa dnes dočítala, život nie je o tom čo dosiahneš, ale koľko toho vydržíš.
Koľko som toho vydržala?
Preletela som od neveľkomestského slovenského mesta do zapadnutej anglickej diery. Ako homosexuálne orientovaná som si asi tak isto vybrala opačný smer. Stoka je stoka. Ale dá sa tu žiť šťastne.
Ako každý, prežila som úmrtia, narodenia, svadby, rozchody a rozvody, comming out, operáciu pery, vyberanie znamienok, šitie viečka a obočia bez umŕtvenia, zlomenú ruku, vykĺbené rameno, nespočetné množstvá vyvrtnutých členkov, vŕtanie kanálika do koreňa jednotky a vytrhnutie šestky. Priblížila som sa k potenciálnemu rozvodu svojich rodičov. Ten sa nekonal. Už ani neviem, či je to dobre, či zle. A navrch som mala psycho detstvo.
V detstve som nebola dievčatko. Najprv mi blbé reči nerobili problém. Ďakujem za to asi detskej nevinnosti a neporozumeniu. Neskôr ma to začalo trápiť a bolo mi to nepríjemné. Ťažko sa mení reálne ja. Nazvem to nemožným. Ľudia robia veľa vecí, keď sa pokúšajú nevytŕčať z normálu. Po čase som si zvykla. Aj kamaráti si zvykli. Aj rodičia si zvykli.
Raz mi bolo povedané, že som zvláštna. Opýtala som sa, prečo som divná. Čo bolo nesprávne, lebo som nebola divná, ale zvláštna. V ten deň som sa dozvedela, že je to rozdiel.
Divná. Zvláštna. Zvláštna. Divná.
Neviem. Stále mi to hovorí to isté. Vymykanie sa stereotypu. Asi.
Umenie ma vždy bavilo. Či to bolo umenie slova alebo umenie farieb. Žiarlim na ľudí, ktorí to vedia aspoň s jedným z nich. Žiarlim na to, že nie sú ako ja a Joana. S troma deťmi, nahovno prácou a nenaplneným snom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára