More

V rýchlej skratke

Prežitky

Tejto chvíle

Sú zapísané

V minulosti

Jej byt sa skladal z bieleho železného schodiska, záchodu malej chodbičky a ešte menšej izby s matracom na zemi a malým písacím stolíkom. Chladničku a kuchynské spotrebiče natlačila do chodby. Tam jej nezavadzali. Malé. Tak jej to vyhovovalo. Popri práci nemala čas na zlepšovanie imidžu hniezdočka.

V rade obchodov a reštaurácií bola jediná podnájomníčka, ktorá tam trávila čas aj po záverečnej.

Samota jej nerobila problém. Stále tu bolo to more. To nikdy neprotestovalo. Načúvalo výkrikom osamelej duše.

Večerné prechádzky. Slaný vzduch. Zvláštne mihajúce sa tiene. To bol relax. Často premýšľala nad sebou. Životom. Nad zlomami po ktorých veci nabrali zlý spád. Mala na to dostatok času. Po záverečnej.

Typická fľaška piva pred spánkom. Umyť si zuby a zaľahnúť do nového dňa. Nový deň nie je novým začiatkom. Niekedy sa aj modlila, aby sa to čoskoro zmenilo.

Nebola vypočutá.

Viera jej slabla. Viera. Ani to meno sa jej nepáčilo. Počas nocí sa často prebúdzala. To bolo tým teplom. Odkopla zo seba plachtu, párkrát sa poprehadzovala a opäť zaspala. Ak s tým mala problém, tak si dala druhé pivo. To vždy zabralo.

Úsvit nového dňa. Oči si odlepí v kúpeľni. Vlasy rozčeše pri raňajkách. Rutina.

Deti sa jej v škole zvykli posmievať. Volali ju líška. Kvôli ryšavým vlasom. Podarilo sa jej ich neznenávidieť. Bola s nimi spokojná. Ku podivu. Zaplietla si ich do vrkoča a schovala pod šatku. Zahalila svoje telo do bielej uniformy a napochodovala do svojho zelovocu.

S láskou poumývala každý kúsok nového ovocia. Poukladala ich ako na výstave. Veď predsa oči jedia. A oči sú cesta do duše. A ľudia s dušou vidia viac. Vedela, že má ešte pár minút, pokým príde. Vždy všetko stihla v predstihu, aby ju potom mohla nerušene sledovať. Každý jeden pohyb bol ako nota symfónie. Zapadali do seba s ľahkosťou. Obdivovala jej zmysel pre detail. Každý jeden kvietok naaranžovala s láskou. Dokonalá. Pri pohľade na ňu jej napadalo veľa slov. Každý deň sa zrodilo niekoľko nových básní. Pre kvetinárku sa rodilo mnoho voňavých veršov. Starostlivo si ich odkladala do starej plechovky od cukru.

Zaliala si čaj. A pomaly z neho sŕkala. Oči jej stále mierili na jediný cieľ.

Skladám Ti slová

Do hlúpych rýmov

Každé nové ráno

Hladím lupene s Tebou

Nedopísala. Prišiel zákazník. S úsmevom papierik poskladala a odložila ho ku zbierke.

Pár zákazníkov sa pomotkalo v jej obchode. Tržby postačia na vyžitie. Na splnenie snov nie.

Nikdy spolu neprehovorili ani slovo. Párkrát si zamávali cez cestu. Veľmi sa jej páči kvetinárkin úsmev. Tmavé vlnité vlasy. Nežné ruky. Vlastne všetko na nej.  Mala tie správne krivky. Bola to platonická láska od prvej chvíle. Tipovala, že kvetinárka bola staršia o desať rokov. Vôbec jej to neprekážalo. Bola to žena. Zrelá žena, vedomá svojich cieľov.

Bosými nohami

Striasam rosu

Zo stebiel nehy

Zbierka sa rozšírila. Rada písala. Rada myslela. A tu celý deň mohla premýšľať. Bola zvláštna.

Raz sa jej prisnilo, že sa rozprávala s jablkom. To jej srdcervúco opisovalo bolestivú cestu z bodu A – stromu, k bodu B – jej obchodu. Nevynechalo detailný opis odlúčenia od materskej vetvy. Klára sa prebudila so slzami v očiach, ktoré prenasledovali krátke a utrápené vzlyky. Asi týždeň si nevedela odpustiť, že vraždí a predáva jablká. Mala pocit viny, ako keby pracovala na jatkách. Jablkám, ani iným ovocným, či zeleninovým priateľom krky nepodrezávala. Práve naopak. S láskou ich čistila. Zaobchádzala s nimi so všetkou úctou. Ešte teraz je jej do plaču, keď sa jej vybaví nočná scéna. Nevie to ovládať. Odvtedy do úst nevložila kúsok mäsa. Mohlo sa to zdať choré, ale nemalo komu. Osud všetkých hospodárskych zvierat ju napĺňal neskonalým smútkom. Nemohli sa totiž k ničomu vyjadriť. Keby aj mohli, zrejme by ich nik nevypočul. Preto je človek na vrchole potravinového reťazca. Človek je v ríši zvierat hlasným Bohom. Rozdáva náboje. Bez pocitu viny vystrelí. Šmahom ruky berie život. A dostane za to zaplatené. Večer sa vráti do voňavých perín a s čistým svedomím zaspí. Mŕtve zvieratá sa mu v snoch nezjavujú. Človek.

Niekedy na sebe cíti všetky krivdy sveta. A to nesie len tie svoje. Sporadicky sa utiahne do tieňa vlastnej citlivosti. Preto sa jej tak sprotivilo meno Viera. Ľudia sú bohmi v osudoch iných. Bez hanby.

Blížila sa záverečná. Slnko pálilo posledné kúsky dňa.  Nevadilo jej ostať v obchode dlhšie. Bola to jej jediná potecha. Kvetinárka, ovocie a zelenina. Zavrela starožitné drevené dvere, spustila rolety a pustila sa do počítania dennej tržby. Uspokojivé. Nie dobré.

Spontánne vkročila do sprchy. Z vlasov zmyla všetky hriešne myšlienky. Osprchovala každý centimeter svojho tela. Dôkladne ho osušila, nakrémovala obľúbeným mangovým krémom a uložila do spánku. Len keby tá rozhádzaná myseľ chcela vypnúť. Mokré vlasy jej chladili predstavy. Dlho sa vzpierala, nakoniec aj tak zaspala.

Toto ráno bolo zvláštne. Vstala bez toho, aby ju zo sna musel vytrhnúť budík. Nazývala ho Šialenec. Každé ráno prekonávala malý infarkt, keď nadišiel jeho čas. Aj tak ho ľúbila. Cereálie. Káva. Vlasy. Uniforma. Schody. Kľúče.

„Kráľovstvo sa rozsvietilo. Jasajte!“ – pousmiala sa.

Rutina. Podpísať dodávací list. Umyť nový tovar. Výstava. Zamrzla. Mala pocit, akoby cez ňu prešiel neviditeľný ľadovec. Pár sekúnd sa ani nepohla. Nerozumela, dnešnému dňu. Pokým ona vykladala umyté rajčiny, kvetinárka si popíjala ranný života - budič. Nech to bolo čokoľvek. Určite to bolo veľmi horúce, lebo Klára videla kvetinárku, ako špúli pery. Cítila sa zvláštne, ako keby sa vystavovala vo výklade nahá. Kvetinárkine oči cítila aj napriek vetru, ktorý by letmé pohľady strhol na polceste a utopil v prístave. Adresáta by nikdy nepošteklili. Nikdy predtým sa nestalo, aby bolo kvetinárstvo otvorené skôr, ako jej obchodík. A nikdy by si nepomyslela, že sa karta obráti. Zrejme to bola len jej predstava. Kvetinárka mohla hľadieť všelikde. Pravdepodobne to bolo súdenie iných podľa seba. Potriasla hlavou, ako keby sa snažila vysypať hlúpe myšlienky ušami z hlavy.

Kvetinárke sa otočila chrbtom a pustila sa do reorganizácie jablkovej pyramídy. Podarilo sa jej zahnať myšlienky naspäť do košiara. A bolo to celkom

„Páči sa mi váš prístup k jablkám.“ – omráčilo ju zozadu.

Zasekla sa. Bála sa otočiť, aby sa neutvrdila v tom, že kvetinárka sa zakradla až ku jej prahu.

„Haló!“ – snažila sa otočiť Klárinu pozornosť na seba zvláštnym prízvukom. Detským. Hravým.

„Prepáčte, ja som...“ – nedokončila vetu a pomaly sa otočila. Zastala, keď zapadla kvetinárke do pohľadu. Modré. Má ich modré. Oči.

„Neruším?“ – spýtala sa a ostražito si premerala obchodík, aby sa uistila, že v ňom nikto nie je.

„Nie, nie. Je tu mŕtvo. Len som...“ nedokončila. „Môžem vám nejako pomôcť?“ – znela naozaj veľmi roztrasene. Nenávidela sa za to.

„Ach, ospravedlňte moje hrozné spôsoby.“ – vypleštila oči a následne ich prekrútila. „Moje meno je Gaia. A som z obchodu naproti.“ – prstom namierila na opačnú stranu ulice.

„Áno, samozrejme! Párkrát sme si zakývali.“ – neverila, že zo seba vysúkala takú kravinu.

Kvetinárka sa milo usmiala. Jej tvár akoby niečo očakávala. Párkrát rýchlejšie zaklipkala očami.

„Hm, tak to skúsme ešte raz.“ – zatvárila sa strápnene. „Gaia, teší ma!“ – jej ruka vystrelila ku Kláre.

Klára sa nežne dotkla jej dlane. Cítila hebkosť jej kože. Musela sa o seba veľmi dobre starať. Zblízka nevyzerala vôbec staršie. Hoci mala pár vrások. Ale tie boli od smiechu. Určite. Kvetinárka pustila Klárinu ruku a tvárila sa dotknuto. Klára sa zatvárila nechápavo. Kvetinárka vybuchla od smiechu.

„OK, v tomto momente som sa zmierila s faktom, že mi svoje meno neprezradíte.“ – vravela pomedzi dozvuky rehotu.

„Ja...“ – snažila sa napraviť situáciu, ale Gaia jej skočila do reči.

„Viem, ste Klára. To tu vieme všetci. Od poštára.“ – pousmiala sa. „Len som sa chcela zoznámiť osobne.“ – vyzerala zahanbene.

„Prepáčte, zaskočili ste ma. Ja som vás tu naozaj nečakala ani vo sne.“ – zahanbenie preskočilo na Kláru.

„Len dúfam, že sa vám nesníva o mne.“ – povedala Gaia s obavami.

Klára sa nevedela vymotať zo spleti odpovedí, ktoré chcela použiť. Skôr, ako by sa strápnila, Gaia dodala: „To by bola určite nočná mora.“

Niečo si zamrmlala pre seba po grécky a zasmiala sa.

„Som si istá, že by to nebolo až také zlé.“ – pošepkala Klára a otočila sa jej chrbtom.

„Nerozumiem.“ – začudovala sa Gaia.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ – spýtala sa priamo Klára.

„Ach, samozrejme, dôvod, prečo som prišla, je cukor. Minul sa mi môj a Maria na konci ulice ešte neotvorila. Ste tu jediná, ktorá stáva skôr ako zvyšok ulice. A preto...“ – nedokončila myšlienku, lebo do obchodíku vstúpil prvý zákazník.

„Vzadu v sklade na poličke. Poslúžte si Gaia.“ – Gaia. To znie tak zvláštne. Ale pekne. Gaia našla cukor, zákazník s plným košíkom priplachtil ku Kláre. Drobné nakŕmili pokladňu.

„Hneď vám ten cukor prinesiem späť, len čo si osladím čaj.“ – vďačne sa usmiala a zakývala na rozlúčku.

„Ešte k tým snom. Myslím, že horšie veci sa mi snívať už nemôžu.“ – ani nevedela, prečo jej to hovorí.

„O tom mi musíte raz porozprávať. Hádam si nájdete čas!“ – Gaia sa tvárila zaujate. Odchádzala pomalým, ale istým krokom.

Klára bola úplne mimo. Nevedela, čo si má myslieť. Cítila sa hrozne. Veľmi sa strápnila. A pravdepodobne si to nikdy neodpustí. Premietala si rozhovor stále dookola, a nevedela sa rozhodnúť, v ktorom momente sa strápnila najviac. Všetko bolo rovnako trápne.

„Toto už nemôže byť horšie.“ – a s chuti sa zasmiala. Znova potriasla hlavou a snažila sa na všetko zabudnúť. Deň sa pomaly prevaľoval po ciferníku. Lenivé slnečné lúče sa ho snažil dotlačiť ku koncu. Pekný deň. Iný. Konečne. Klára začula zvonček, dobre vedela, že je to zvonček z kvetinárstva. Snažila sa pôsobiť dojmom, že nevenuje príchodu pozornosť.

„Toto bol ten najsladší cukor, aký som kedy mala na duši!“ – veta sa nežne dovlnila do Klárinho ucha.

„Som rada, že chutil. Je od Marí  na rohu. Tam ho zoženiete. Je v poslednom regáli úplne dole. Je trošku ťažké ho tam vypátrať. Je to hnedý cukor s výťažkami...“ – nedokončila. Zarazila sa. Gaia jej nevenovala pozornosť. Položila cukor pri pokladňu. A veľmi pekne sa na Kláru usmiala.

„Ďakujem za ochotu!“ – G

„Kedykoľvek.“ – K

„Beriem vás za slová!“ – G

„To je len jedno slovo.“ – Klárine čelo sa zvraštilo.

Kvetinárka sa zasmiala, niečo si zas zamrmlala pre seba po grécky, a dala sa na ústup. Po pár krokoch zastavila a otočila sa ku Kláre.

„Mali by ste vydať zbierku. Píšete dobre.“ – zmizla v ozvene zvončeka jej dverí.

Klára dostala obrovskú facku od svojho vnútorného ja. Ostala ako obarená.