Veci sa dajú hovoriť a veci sa dajú robiť.
Ak sa veci dajú robiť a robia sa, dejú sa. Veľké množstvo ľudí patrí do skupiny č.1 – Rozprávači. Skutky kdeže ste? V p...
Dnes som vstala (unavená byť Joanou) a navrhla som svojej polovičke, že s ňou pôjdem vyvenčiť psov. Venčí ich sama. Tak znela dohoda. Budeme mať dvoch psov, ale neželám si byť obviňovaná, že ich nevenčím. Už dlho som žiadnu výčitku nepočula. Vstali sme, nakŕmili všetky hladné krky a vyrazili sme von. Bolo mi dobre. Slnko svietilo. Dokonca aj hrialo. Potila som sa. So Suki sme hrali futbal. Ešte dobre, že mala košík, bo by veľa z tej lopty neostalo. Myslím, že som vyhrala. Na plnej čiare. A to má Suki štyri nohy, ja len dve.
Bola rosa. Celá som bola mokrá. Topánky premočené. Z nejakého dôvodu mi to nevadilo. Z nejakého dôvodu som si povedala „Nech!“. Suki bola mokrá od rosy, ja od potu. Ona slintala, ja som fučala. Mimi sa venovala Shaiovi. Tiež vyzerali spokojní. Na jedno ráno stačilo. Šuchtali sme z parku domov. Rosa mi z lopty tiekla po prstoch dole. Brázdila si to až k lakťom. Nasiakli ju rukávy.
Hovorím si: „Keď som už spotená, skočím na rotoped!“. Dala som si desať minút na stupni číslo 1. Najľahší. Najľahšie sa mi ide na najľahšom. Skočila som na fit loptu a posilnila nejaké tie partie. Keď Mimi odišla do práce, poriadne som sa odviazala. Hudba naplno. Začala som tancovať s činkami. Tancovala som necelú hodinu. Vytancovala som zo seba tú zlobu z Joany. Bola som spotená, červená a šťastná. Ľahla som si na zem a v rytme Madonninho – Frozen som robila chrobáčiu pantomímu songu. Pomyslela som si, že je to divné a asi teda som divná a nie zvláštna, keď to robím. Chrobáčia pantomíma na chrbte. Predstavila som si, ako by to vyzeralo, keby sme boli viacerí. Ako skupinka jogy, alebo také niečo. Šialené. Ale také oslobodzujúce. Rúcalo by to mentálne bloky. Tak som tak ležala a chrobáčila.
Osprchovala som sa a šla na poštu. Konečne som namaľovala dlho-chcený obrázok. Nič extra, ale mne sa páčil. Trebalo ho poslať adresátkam. Cítila som sa sviežo a pozitívne. Všetko som pozorovala. Minula som starší párik. Držali sa za ruky. Milé. Neviem, o čom sa rozprávali, mala som totiž sluchátka. Ale videla som ten zaľúbený pohľad, s ktorým sa tá pani pozerala na svojho partnera. Usmiala som sa. Predo mnou dedúšik na moto-skútriku. Uhla som sa mu z cesty. Na znak vďaky kývol hlavou a usmial sa. Babička s nákupom cupkala za ním. Pohľad mi padol na ženu oproti cez cestu. Nie som si istá, koľko mala rokov, videla som jej totiž len chrbát. Tlačila pred sebou kočiar. Na kočiari päť igelitiek a tašiek. Mastné vlasy. Staré oblečenie. Bohvie, aký je jej osud. Bolo mi jej trochu ľúto. Dobehla som ju pri semafore, kde sme spolu s ďalšími šiestimi ľuďmi prešli cez cestu. Zabudla som na ňu skôr, ako som došla na druhú stranu. Kráčala som ďalej. Blížila som sa k cieľu. Kúpila som bublinkovú obálku. Napísala adresu. Prihodila som aj pár riadkov na lístku. Nezvykla som to robiť. Potom som mala pár sťažností, že je to dosť blbé, posielať veci len tak. Ani bú, ani mú. Zmenila som sa. Píšem aspoň pár viet.
Vystála som si polhodinovú radu. Stálo to za to. Mám rada, keď môžem ženám na pošte popriať pekný deň. Nie len na pošte. V obchodoch a proste všade.
Vždy sa na mňa tak prekvapene pozrú. Ako keby som oprášila starý zvyk, čo sa teraz už v Anglicku nenosí.
Vyzerajú potešene. Aj tá dnešná bola. Nasadila som slnečné okuliare a pobrala sa.
Sledovala som architektúru budov. Na jednej bol rok 1839. A ľuďom je to jedno. Teraz je tam banka. Všetky okrasy boli zničene anglickým počasím, nedostatkom vizuálneho kontaktu a nezáujmom ľudu. Ťažko sa dalo rozoznať, čo to kedysi bolo. Jedno vyzeralo ako mužská hlava s dlhou bradou. Pomyslela som na Ezopa. Neviem prečo. Nepamätám si, ako vyzeral. Ďalšie vyzeralo ako zväzok cibule a cesnaku. Starší párik, v kaviarni cez cestu, sa na mňa pozeral. Usmievali sa. Skôr vyzerali ako otec a dcéra. Väčšinou ľudia nechápu, prečo civím na budovy. Je mi to ľúto. Ja viem, že také veci sa ľahko prehliadajú.
Pretancovala som sa obchodom, kde som sa zastavila na to, aby som zohnala potrebné veci pre môj nový obraz. Našla som. Zaplatila a vyrazila domov.
Pri budove Armády spásy sedel starý pán. Tipla by som mu cez sedemdesiat. Sedel chrbtom ku chodníku. Zapamätala som si hnedé staroverské sako a šedé pukované nohavice. Strieborné vlasy mal úhľadne učesané. V ústach mal čiernu drevenú fajku. Potiahol si. Usmiala som sa. Nevedela som, že fajky sa ešte nosia (teda fajky na fajčenie tabaku). Urobilo mi to radosť. Ulahodilo to môjmu oku a duši.
Doma som vytiahla všetko na záhradu a štyri hodiny som maľovala. Nedokončila som ani polovicu. Aká som na seba bola hrdá. Mala som plnú podporu Shaia a Suki. Velice ma podporovali spánkom. Radi sa slnia. Mne pieklo na čierne tričko, ale z nejakého dôvodu mi to nevadilo.
A preto hovorím:
Veci sa určite dajú. Len o nich asi nesmiem toľko rozprávať.
Ako mi bolo povedané:
Niekedy asi treba chcieť menej.
Dnes som nechcela. Dnes som konala. A aký krásny deň som mala, keď som sa venovala detailom môjho okolia. Detailom môjho ja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára