ľudské motanice

Aj dnes ráno som vstala. Ako každé ráno. Samozrejme načas. Nemám rada budík. A nikdy nestláčam SNOOZE. Nevstala by som. Mám jediné šťastie. Podvedome sa prebudím už na prvé tóny. Ani neviem, akú mám nastavenú melódiu.

 Tú predchádzajúcu si však pamätám veľmi dobre. Počula som ju niekedy hrať aj uprostred dňa, keď bolo všade ticho. Dosť strašidelné. Musela som si ju zmeniť, lebo som si bola istá, že mi začína preskakovať. Divné veci sa niekedy dejú v mojej hlave.

 Nepochybujem, že každý má občas taký deň. Dva. Možno viac.

 Každopádne som sa zhodila z postele. Mala som dobrú náladu. Ani nie preto, že som dlho a kvalitne spala, ale preto, že som zaspávala s myšlienkou: "Ja si nájdem inú robotu!". Naozaj som tomu uverila. Veľmi sa mi uľavilo.

 Obalila som sa tou myšlienkou. Bola mojim nepriestrelným štítom. V práci som sa cítila lepšie, lebo sa mi zdalo, že mám navrch. Cítila som slobodu na každom zaprášenom rohu skladu. Naštvete ma?! ODCHÁDZAM! A nikdy sa nevrátim späť.

 Vydržalo mi to asi pol dňa. Kvázi dosť dlho. Väčšinou mi nič tak dlho nevydrží. Ani neviem, čo ma na tej práci tak veľmi rozčuľuje. Nič tam nemusím robiť. Len sa nachodím. A musím sa vyrovnávať s pokrivenými charaktermi. Ani hlúpi ľudia mi nevadia. Tí nemôžu za to, že sú menej obdarení. Ale takí tí figliari a maskáčovití ma teda dokážu roztočiť do tornáda.

 Príde za mnou lenivček a začne mi hovoriť, ako sa toto a ono robí. Haló! Tak rok sme to robili stále tak isto a zrazu to chceš meniť na niečo, čo je totálne neefektívne? Len z jediného dôvodu. Aby mu aj z toho mála roboty ubudlo. Tak to teda nie! Ja som tu. Ty si tu. Všetci sme tu za rovnaké peniaze. A za tie budeme všetci skákať rovnako vysoko!

 Dávno som upustila od predstavy, že život je super-spravodlivý. Ale nejaký ten fair-play chochmes by sme v sebe mohli mať všetci. Nemáme.

 Zvykla som veriť všetkým a všetkému. Naivná. Áno. Neviem prečo, ale chcela som veriť tomu, že dobrý človek ešte žije. A vlastne, že ich je neúrekom. No nie je, bohužiaľ.

 Netrápim sa tak, ako som sa zvykla predtým. Hoci ma to ešte z času na čas trafí. Nie je predsa ťažké byť slušným človekom.

 Alebo.....?

 Tu som sa pristavila pri kolegovi. Trošku som ho chcela spomaliť, aby nespĺňal normy. Čertisko som!

 Začali sme rozoberať potravinový reťazec v našej firme. Prešli sme ku spodnej vrstve (čiže k nám). Konverzácia sa odohrávala v jazyku anglickom. Pokúsim sa to pohodlne poprekladať.

 "Títo ľudia by si mali nájsť nejaký zmysel života. Už ma nebaví, ako sa každý stará do biznisu každého."

 "To hej. Je to smutné. Preto sa tu s nikým nerozprávam. Je tu veľa ľudí, čo ti vrazia nôž do chrbta pred tým, ako sa stihneš otočiť."

 "Poobzeraj sa dookola. Oni sú pre mňa ako sedliaci." (Village People - je taktiež americká skupina zo 70-tych rokov)

 "No a teraz si ma urazila!"

 "Nemyslela som to v zlom."

 "Vieš, čo si povedala?" smial sa

 Matne som si uvedomovala, kam som sa zamotala. Určite som sa tvárila blbo. Ako vždy, keď sa zamotám do anglických dvojzmyslov.

 "Tak som to nemyslela!"

 "Malc! Ona nás tu všetkých nazvala buzerantami!" kričal na celý sklad

 "Nie, nie, nie! Tak som to nemyslela!" (no pekne, zas som si nasrala na hlavu)

 Smial sa. Jednoznačne si užíval vidieť ma, ako si kopem vlastný hrob. Nemám rada tie situácie, kde sa nájdu dvojzmysly. Nuž, ale čo. Neostalo mi nič iné, ako kopať ďalej.

 "Ja viem, ako si to myslela! Buzerantami si nás nazvala!"

 "Myslela som.."

 "Buzerantami..!"

 "Ááááá! Myslela som, že ľudia sú tu ako ľudia z dediny. Kde každý pozná biznis toho druhého. Všetci o všetkom vedia. Všetci sa do všetkého starajú."

 "Ahá. No.. To áno. Je to tak. To musím uznať."

 Ja viem, že je ľahké zamotať sa do životov iných. Nestalo sa mi to jedenkrát. A nikdy to nebolo k ničomu dobré. Škoda, že veľká väčšina mojich kolegov si to neuvedomuje.

 Najsamlepšie je, keď je niekto taký zúfalý a dokáže si o niekom vymyslieť celý príbeh, ktorý sa ani nestal. Vtedy ešte len nastupuje fantázia!

 Jednoducho

 Ťažko sa mi pracuje s ľuďmi, ktorým už neverím ani nos medzi očami.