Záblesk. Som sama, nie preto, že by som chcela. Nie preto, že by to chcel niekto iný. Prezradila by som viac.
Keby som viac vedela. Ale práve o tom to je. Byť spoločenská v prázdnej izbe. Hľadím si do duše. Už dlho som neplakala. Stratila som tento “reflex”. Cesty života sú kľukaté. Moje detstvo bolo o to kľukatejšie. S láskou spomínam na tie časy.
Poznačili ma. Jasné, že ma poznačili. Teória rodiny. Čo je dobré? Čo je zlé? Kedy viem, že môj otec ma naozaj má rád? Že mama lásku nepredstiera? Že zo sestry sa neykľuje polnočný vrah?
Rodina je tvoj obraz. Rodina je alfa a omega. Rodina. Rod a iná. Narodila som sa iná. Odkázaná sama na seba. Ale nikdy som nebola sama. Mnoho ľudí prebehlo popri mne v mojom maratóne. Niektorí rýchlejšie, iní pomaličky pod kožou tkali svoje lži na kolovrátku môjho JA. Ale nezatrpkla som. Práve naopak.
Veľa ľudí som stretla. Veľa som ľúbila. A mnohých zranila. Mnohí ranili mňa. Chtiac- nechtiac. Život je taký. Niekedy.
Ale začnem radšej niekde na počiatku.
Raz sa ma niekto opýtal: “Čo by si robila, keby .. ?”. Veľmi ma mrzí, že zvyšok si už nepamätám. Ale idea sa mi uhniezdila v hlave okamžite.
Veď v podstate sa celý môj život sa točí okolo “čo keby som…?”. Táto otázka sa stala mojim démonom, s ktorým som sa denno-denne milovala. Bez hanby. Bez poníženia. Nemôžem povedať, že by som sa bránila. Nechcela som. Nepotrebovala. Démon je ako starší milenec. Staral sa o moje vnútorné potreby. Keby som sa ho chcela zbaviť, presvedčil by ma. Dal by mi pocit istoty.
Tak to chodí. Takí sú milenci. Vnútia ti nereálne myšlienky. Uvedomovala som si to. Hanebne som si to užívala.
Priatelia si stále myslia, že som rojko. Že žijem v inom svete. Nikdy som im to nebrala. Problém je jediný. Ich problém. Nevedia, aký svet to bol.
Vtedy som ju stretla. Na mieste samoty a konca. Keď sa chcela uzatvoriť pred svetom do seba. Mladá, ale staršia ako ja. Vravím si: “Toľké mrhanie!“. Bola krásna. Biela. Čistá ako čerstvý sneh. Napadol, keď som to najmenej čakala. V tú najvhodnejšiu chvíľu.
Tajomný pohľad. Tajomný úsmev. Tajomné telo zahalené v toľkých vrstvách. Ak ste ako sneh, musí byť ťažké udržať si teplo. To je jasné.
Tie modré náušnice. Nikdy si bižutériu nevšímam. Zdá sa mi to zbytočné pretváranie reality. Krásna krása sa nemusí zdokonaľovať.
Možno je to tá moja alergia na nekvalitné kovy. Sama ju nemôžem nosiť. Možno preto tá averzia na bižutériu.
Táto sa ale nedala prehliadnuť. Samozrejme, bola vyrobená z jej dúhovky. Zistila som to podľa rovnakého odlesku, ktorý tak prenikavo zdieľali.
Magické.
Nezapájala sa do konverzácie. Zaplnený stôl v bare ja vlnil v rytme rozhovoru. Ľudia sa prekrikovali a nálada vyzerala byť viac ako dobrá. Na vtipy a vyjadrenia spoločníkov reagovala jemným úsmevom. Niekedy hlavou pritakala aby dala najavo, že je v obraze. Nikdy som nič také nevidela.
Pochopiteľne, ľudia majú svoje vnútorne životy, ktoré ich napĺňajú. Bola som udivená, ale vôbec ma to neprekvapovalo. Ako by mohlo, sama som taká.
Sú typy, ktorým stačí len počúvať. Iné typy vedia zas len rozprávať. Keď sa tieto dve množiny pretnú, vo veľmi tesnom intervale dajú mňa. Typ, ktorý rád rozpráva, ale aj rád počúva.
Tie steny ma zabijú. Raz určite. Nenávidím, keď sa stratím vo svojej fantázii. Od detstva sa bojím vlastného tieňa. Nikdy som mu totiž nezačala veriť. Stále sa mi zdá cudzí. Mal by byť ako vôňa, ktorá vynorí prastaré spomienky. Moja babka mi veľmi voňala. Po kréme, ktorý používala roky. Aj teraz, po dlhých rokoch, keď ho zacítim, spomeniem si na ňu.
Keď vidím ten čierny plášť plaziť sa za mojimi pätami, nepresvedčí ma, že som to ja. Vo svojom tieni nevidím samú seba.
Vrátiť sa nohami na zem je ťažšie, ako zbaviť sa toho otravného prívesku. Dávno som stratila trajektóriu reality.
Je to ako robiť veci reflexívne. Idete na poštu poslať balík. Stojíte v nekonečnom rade. Rozmýšľate.
Zamkla som byt?
Spláchla som po sebe záchod?
Alebo niečo podobné.
Prídete na rad a zistíte, že balík nemáte. Stratený čas vám nikto nevráti, ale aspoň ste sa uistili, že ste zamkli, takže balík bol v bezpečí, a dokonca ste aj spláchli záchod.
Veď aj zajtra je deň.
Ja balíky neposielam. No v radoch niekedy stojím. Premýšľam však nad tým, či sa tá, alebo oná vec stala v realite, alebo v realite mojej predstavivosti.
Prezradila by som viac.
Keby som viac vedela. Ale práve o tom to je. Hľadím si do duše.
V podstate som strašne sebecká. V podstate sú mi iní ukradnutí. Až na jednu výnimku. A tou je osoba môjho momentálneho záujmu. Sú to vlastne momentálne potreby môjho (freudovského) pudového ID. Nemyslím si, že moje superego ma pred ním dokázalo ubrániť. A zastaviť ma v tom, čo je morálne neprípustné v našej ušľachtilej spoločnosti.
Vlastne áno.
Som neuveriteľná šľapka. Na mentálnej úrovni. Nespala som s nikým. Takže som virgin-šľapka.
Prečo by chcel ísť niekto do kláštora? I can shag you, if you are that desperate. Vedela som, že nemám moc času na to, aby som ju dokázala zastaviť.
A toto bol začiatok môjho konca.
