Poznáte ten pocit, keď vám venuje pozornosť niekto, o koho vôbec nestojíte? Ja som ho nepoznala. Teda poznala, ale to bolo celé inak.
Takýto prípad sa mi stal po prvýkrát.
V práci ma oslovil jeden kolega. Vždy mám šťastie na starších chlapov. Okolo 40 či 50 rokov. Už som si ale zvykla, lebo sú fajn kamaráti. Niečo už v živote preskákali, takže konverzácia nebýva nudná, ani detská.
Nemám proti nim nič. Teda starším. Ani chlapom.
Mala som kolegu, ktorého po vianočnom frmole prepustili. To býva zvykom. A tento prepustený bol našou spoločnou konverzáciou. Nie, že by som ho nejako extra poznala, ale veď poznáte tie nútené konverzácie.
Nemám problém s komunikáciou, tak som sa veselo pustila do rozprávania s M. Vždy, keď sme sa stretli v práci, prehodili sme pár viet, ako sa má J. (naša spojka). Nič viac, nič menej.
Jedného dňa mi povedal, že by sme mohli ísť niekde von. A ja, že jasné, veď takéto ponuky som dostávala od predchádzajúcich kolegov tak isto.
Pozabudla som však, že na mojom starom oddelení všetci vedeli, že hrám za druhý tím.
Takže som mu pritakala a nechala som to plávať bez povšimnutia. Od toho bodu všetky naše konverzácie končili jeho otázkou, kedy pôjdeme na drink. Úspešne som ho rušila ako žiadosť na byt typickými výhovorkami.
Ale to nie je všetko.
Jeden z posledných razov si vypýtal moje telefónne číslo. A ja som mu ho naivne dala. Stále som si o tom nič nemyslela.
Blbaňa.
Blbaňa.
Napísal mi smsku, že nevie moje meno, tak som mu odpísala, že sme sa nikdy nepredstavili, a že som Tina.
Ešte mi niečo napísal, ale pre mňa konverzácia bola už ukončená, takže som mu neodpísala späť.
Odkedy som ho poznala, vždy, keď išiel okolo, začal na mňa pískať a kričať. Ja som sa vždy otočila a zamávala naspať a pozdravila.
Na druhý deň, ako som mu dala moje číslo, som ho videla v jedálni. Bola som stále ešte naivná. Naivná v tom, že to, čo chce, je ísť so mnou na drink, alebo si zahrať biliard a povedať si naše životné príbehy niekde pri pive.
Sadla som si k stolu sama, ako vždy. Na prestávke ma zamestnávajú len dve veci. Pučiť jedlo do hlavy a napísať Mimi, ako veľmi nenávidím svoju robotu a aký mám nahovno deň.
Popri tom nemám čas sledovať, čo sa deje okolo mňa. Ani ma to nezaujíma.
Ako som dopísala smsku a položila mobil na stôl, prišla mi sms.
Od Hvízdača. Tak som si ho uložila, lebo som vlastne nevedela jeho meno. V smske stálo:
„I love you xxx“
V tom momente som zo seba vystrúhala takú poker face, že som bola na seba ohromne pyšná. Ani brvou som nepohla. Ale bola som naplnená takou znechutenosťou, že by som išla a jednu mu vrazila.
Nehovorím, že sa mi nepáči, keď mi nejaký týpek v práci povie, že sa mu páčim, to nie. Jasné, že to aj mne pohladká ego, dokonca som raz dostala ponuku na sobáš! :) Ale toto..?
Volajte ma staromódna.
Neskonale sa mi zhnusil tou smskou. Keby ste mali číslo na Johnnyho Deppa, alebo Angeliny alebo hocikoho, koho máte platonicky rady, určite by ste im do prvých sms nenapísali, že ho/ju milujete.
Či áno? To len ja som taká divná?
Príde mi to sprosté písať niekomu, koho vôbec nepoznám, také veci.
Keď som sa vrátila z prestávky, mala som šťastie a spolupracovala som s C. – fajná ženská, supervtipná.
Hneď si všimla, že som vytočená. Povedala som jej, čo sa stalo a ona sa začala smiať.
Povedala mi, že mu mám odpísať toto:
„Prepáč, že ťa nemôžem ľúbiť späť, ale máš nejaké sestry?“
Dobre som sa zasmiala, ale nenapísala som mu to. Zdalo sa mi to ešte horšie, ako neodpísať. Neodpísala som.
Tiahne sa to doteraz. Ale ja som zahájila ťažkú ignoráciu dúfajúc, že mu niekto iný za mňa zlomí srdce a povie mu, „že nie je môj typ“. Ľudia sú škodoradostní, takže to nebude trvať dlho.
Najhoršie je, že aj mojich kolegov (ktorých som o tomto informovala) to už začína rozčuľovať. Normálne sa mi minule snívalo, že som ich zbila. Normálne som ich zknokautovala k zemi (chodia a hulákajú na mňa vždy dvaja). Tak som ich vo sne zmastila oboch a bolo. Uľavilo sa mi.
Dúfam, že mi to pomôže necítiť sa tak, že sa nechcem prepadnúť pod zem, keď viem, že majú ísť okolo na prestávku.
