druhy lásky

Nemyslím si, že ľudia, čo vravia, že láska je len jedna, majú pravdu. Samozrejme, milujem svoju partnerku, ale tak isto aj moju mamu, otca, sestru, rodinu a pár kamarátiek. Všetky druhy lásky sú iné, každá je však rovnako silná.

Preto si myslím, že rebríček intenzity najsilnejších lások je nesprávny. Mám ľudí, ktorých si neviem predstaviť, že by som stratila. Poznám ľudí, ktorých mám veľmi rada. Aj takých, čo mám len rada. A takých, ktorí sú mi v podstate ukradnutí.

Lásku si u mňa ľudia vybudovali vernosťou, úprimnosťou, trpezlivosťou, zmyslom pre humor a hlavne výdržou ostať v mojej spoločnosti. Samozrejme, dá sa očakávať, že moji najmilovanejší sú v mojom živote najdlhšie.

Česť výnimkám. Vždy sú nejaké výnimky.

Niekedy človek pozabudne na to, koho má v živote rád. Dnes sa to stalo mne. Prehrabávala som sa v starej kolekcii CD-čiek a našla som tam jedno s osobným venovaním.

Šupla som ho do počítača. Našla prehrávač, ktorý mi ho prehral. Trvalo to síce dlhšie, ale prinieslo to svoje ovocie. Osobe, ktorá mi to CD venovala, som napísala ešte v tú chvíľu správu na sociálnej sieti.

Odpoveď bola veľmi potešujúca. Očividne bola aj druhá strana potešená mojou zničohonič správičkou. Nebolo treba ani veľa slov. Ani veľa omáčok.

Ľahko zabúdam, že tam v minulosti som poznala viac, ako päť ľudí. Vyfučalo mi z hlavy, že mám toho veľa prežitého s viacerými osobami. Milión spomienok na pár duší. Ťažko sa pamätajú všetky.

Stavím sa, že keď sa teraz zamyslíte, určite prídete na niekoho, koho máte veľmi rady (neviem prečo mám stále pocit, že ma čítajú len ženy), ale v zhone denných rutín ste na nich jednoducho pozabudli. To však neznamená, že sa láska vytratila.

Píšte viac. Volajte viac - určite máte voľné minúty.

A koniec koncov, len najlepší priatelia pri vás ostanú v núdzi. A je to hlúpe, keď sú jediní na ktorých sa môžeme aj po mesiacoch odmlky spoľahnúť. Pritom vieme, že hocikedy vytočíme ich číslo, ostaneme podporené a pochopené.

Prečo sa neozvali prví? Lebo tak, ako my, boli zavalení dennými radosťami.

Tých, čo máte dnes, nemusíte mať zajtra.

A ak sa aspoň jedna z vás zamyslela a spomenula si na niekoho zapadajúceho prachom a rozhodla sa poutierať prach zo vzťahov, bude tento celý článok mať zmysel.

buďme takí šťastní, ako len chceme

Nikdy som neverila rečiam, že môžem byť šťastná len pre to, že si to želám. Prečítala som zopár psychologických článkov, nejaké tie skriptá, vyskúšala som nejaké tie hodiny praktizovania a zmenila som názor.

Zistila som, že moja nálada naozaj závisí od toho, ako naladená chcem v tom a onom momente byť.

Keď vstanem s pocitom, že deň bude na hovno, väčšinou si ho takým aj urobím. Mám zo všetkého nerv a všetci ma rozčuľujú.

Keď vstanem a poviem si, že dnešný deň bude fajn, väčšinou mi taký aj ostane. Myslím, že si často vyberáme tú ľahšiu možnosť: prepadnúť mizérii.

Ja som si ju zvolila včera. Nedobre.

Po tom, ako som zistila, že nielen nočná šichta neurobila to, čo mala, ešte aj pokazila to, čo som pre nich pred-pripravila.

Namiesto toho, aby som si povedala, že opakovanie je matkou múdrosti, a ak niečo urobím znova, už v tom budem dokonalá - povedala som si, že sa už na to celé môžem akurát tak zvysoka vy............ !

Chodila som, mučala som, bučala som, nadávala, riť mi trčala, nenávidela som svoju robotu zas a znova.

Nenávidela som spondžbobové nohavičky, ktoré som ešte hodinu dozadu milovala preto, že mi dostatočne nezakrývali prdel, ktorú som mala polovicu dňa pol metra nad hlavou.

Nenávidela som kolegov, lebo ani jeden neponúkol pomocnú ruku. Ale hlavné je, že traja sa na mňa pozerali a hovorili, ako dobre mi to ide. Nakoniec som využila vyššie postavenie a prikázala som im mi pomôcť. Po pol hodine aj tak zdúchli.

Bola som mizerná. Nemám rada, keď som mizerná. Som rada veselá.

Prihrnula som sa k šéfke ako búrka. Vzala som si fľašku zo stola a napila som sa. Otočila som sa jej chrbtom. Keď som mizerná, nemám rada očný kontakt. Ani verbálny.

A v tom som počula:

„Čo je Tina? Dnes v sebe nemáš to svoje večne šťastné ja.“

Prehodili sme pár viet. Odhrmela som preč.

Vtedy som si uvedomila, že jedine samú seba môžem viniť za pokazenú náladu. Výberom postoja k danej situácii som sa premenila z čarovnej víly Tinky na Kruelu Devil.

Trvalo mi asi hodinu, presvedčiť moje nahnevané ja, že sa nemusí zlostiť. A naozaj som bola úspešná. Rehňala som sa kade tade a zas som bola to moje roztatárené ja, ktoré rozpráva aj to čo nevie a smeje sa na svojich veľmi zlých preklepoch.

Naozaj sme všetci len takí šťastní, do akej miery šťastnými chceme byť. Musíme sa naučiť ovládať vlastné šťastie. Musíme sa naučiť zo všetkého vyťažiť to dobré.