Na anglické počasie sa nedá spoľahnúť. O tom sa tu tisíce Slovákov presviedčajú každý deň. Rozčapím oči. Svieti. Teplo. Všetko ako má byť. Prispala som si. O dve hodiny nad štandard. To sa mi nestáva často, ale dôvodom bola asi večerná snaha nájsť si tú spomínanú – novú - robotu. Nikde nič. Strašné. Hľadala som všade. Trvalo to dlho. A beztak to bolo márne.
Ale ako som spomínala. Svietilo. Teplilo sa. Všetko sa robilo. Letnelo sa. Tak sme rýchlo využili situáciu. Pošta. Nákup. Hneď som vrazila do záhrady s kosačkou. Som s ňou dobrá. Obratná. Máme štyri trávnaté úseky. Dva hore a dva, samozrejme, dole. Ručnou kosačkou som pristrihla krídelká burine popri plotoch. Zaslúžila si, koťuha! Vystríhala som ju pred touto možnosťou. Neprestala rásť. Smola. Odvalila som ozdobný kameň, aby som aj okolo neho mohla pokosiť. A tam tri slizké slimáky. Jeden ulitník. Dvaja bezdomovci. Viem, že sú slizkí, lebo jedného som mala česť sa dotknúť. Nie som fanúšičkou slizkých vecí. Ale to viem už dávno. Len som sa o tom utvrdila. Kosila som o stošesť. Pieklo mi na čierne tričko.
Psie hovná zo zásady nezbieram ručne. Kolektujem ich kosačkou. Málokedy sa mi to podarí. O to viac som šťastnejšia, keď som úspešná. Ako som sa tak prekosovala do polovice (kosenie je moja obľúbená činnosť, hneď za tým nasleduje umývanie kúpeľne), začalo mrholiť. Rýchlo som dokosila druhý úsek. Oči som nevedela odlepiť od inštrukčnej nálepky, kde viditeľne bolo nakreslené, že kosačku nie je vhodné používať, keď prší. Veď ešte nepršalo. Len mrholilo. Aj keby. Prúd ma môže zabiť len raz.
Teraz som si spomenula, že som raz skúšala, ako bolí elektrika. Pršteky som strčila do lampy, kde nebola žiarovka. A s očakávaním som šťukla vypínačom. No, musím povedať, že to bol zážitok. Neviem, ako som odtiaľ odtiahla ruku, ale viem, že som sa šmahla na posteľ a s vypučenými očami som civela na strop. Prosím, neskúšajte to. Nestojí to za to. Asi.
Ale naspäť. Mala som stále šancu päťdesiat na päťdesiat, že ma to nezabije. A možno tá šanca bola aj väčšia, nakoľko len mrholilo. Prestalo. Tak som išla vyprázdniť košík z kosačky. Rýchlo som pozbierala tú burinu okolo plota. S veľkou kosačkou sa tam neviem dostať. Zbieram, zbieram a bum! Prší. Kričím na Mimi, aby odpojila kosačku z elektriky. Predlžovačku som šmarila cez okno do kuchyne. Závodím kosačkou cez záhradu do pivnice. Stihla som. Ale tú burinu som nechala len takú pohodenú. Tak poďme, veď dážď ešte nikoho nezabil. Vybehla som do bojového poľa. Schmatla igelitku a začala som do nej pučiť tú burinu. A bum! Prietrž mračien! Za tie tri sekundy, čo som skočila do chodbičky, som bola úplne mokrá. Milé. Lialo, lialo. Asi také dve hodiny. Ak to. A vyšlo slnko. Zas začalo pršať a hneď aj prestalo. Momentálne pleští.
Nerozumiem tomuto počasiu. Jasné, že aj na Slovensku sme také mali. Ale je v tom jeden veľký rozdiel. Tam je to dočasná záležitosť. Tu je to tak stále.
Tu sa jednoducho nedajú spraviť plány na týždeň, či deň dopredu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára