Stará fotografia

Poznáte ten pocit, keď po stýkrát poviete mamine, aby vám neposielala už žiaden balík?

Cena za poštovné sa zdá nehorázna. A vždy sa v balíčku nájde niečo, na čo si poviete:

A.. toto.. mi.. bude.. na.. čo?

Samozrejme, poviete to s desaťsekundovými pauzami, lebo sa snažíte identifikovať onen darček.

Vraciam sa v pamäti k balíčku, ktorý sme dostali pod stromček.

Bolo tam veľa sladkostí, ako vždy. Moje tukové bunky zapišťali od radosti. Úžasná mini-mechanická metla v tvare lienky. Trvalo mi dobrých pár sekúnd, kým som pochopila, čo to vlastne je. Teda, lienku som pochopila okamžite. Ale jej funkcia mi blikla až neskôr.

Samozrejme, milovaná mamina nám toho nabalila zodpovedne. Okrem iného, boli tam aj pohľadnice, ktoré keď som uvidela, tak som sa rozrevala. Typické. Neznášam tie balíky aj z dôvodu, že mi pripomenú, ako veľmi mi naši chýbajú.

Mamina vie naskladať neobmedzené množstvo vecí do veľmi obmedzeného priestoru, preto škatuľu (väčšinou od topánok) kontrolujem vždy niekoľkokrát.

V tejto ma čakala ešte obálka. Fotky. Školské fotografie. Jedna zo základnej a druhá z gymnázia.

Zasmiala som sa a pokrútila som hlavou. Myslím, že v liste stálo, že mi posiela spomienky na pobavenie, alebo niečo podobné.

Preskenovala som tváre na zostarnutej postkomunistickej fotografii.

To nie je možné.

Tie out-fity, čo tam máme, tie účesy.. Takto si tých ľudí, ani seba, nepamätám. Nejako mi súčasné podoby prekryli tie detské tváričky.

Drobnučká M., ktorej tatino miloval počítačové hry. Vytlačila mi obrázky Dido, keď som sa do nej zaľúbila po tom, ako som počula Here With Me. Samozrejme, vtedy som ešte nechápala, prečo sa mi páči.

A K., ktorá mávala zvláštne záchvaty. A potom nám povedala, že sa to naučila predstierať, aby nemusela byť na hodinách.

Druhá K., ktorej chalani nedali pokoj, lebo mala veľké prsia. Teda, keď my sme ešte prsia nemali, ona ich už mala. Vlastne si nespomínam, či boli veľké, ale boli, preto bola populárna. Často chalanom vravievala: „Dám ti pesťačku?!“ - stal sa z toho triedny hit.

A V. s ktorou sme prekračovali hranice zákona. Hlúpe tínedžerky. Neviem, ako dopadla. Často si spomeniem a rozmýšľam, či ešte vôbec žije.

Z., ktorá dokázala bežať kilometre a vôbec nevyzerala unavene. Jej láska k morčiatku sa mi v tej dobe zdala nadprirodzená.

L. nás opustila, keď sme mali asi trinásť. Z jej smrti som mala strašnú traumu. Od vtedy sa neubránim slzám, keď počujem Era – Ameno. Dva zhubné nádory na mozgu boli hrozne nefér.

Prešla som takto celú fotografiu. Ku každému som si mala čo povedať. Bolo to prekvapivé, aké spomienky sa mi vynorili.

Pocit zvláštnej žiarlivosti, že Š. popri basketbale stíhala aj hodiny kreslenia a maľovania v umeleckej škole. Túžila som robiť to isté.

Ľ., s ktorou sme si padli do oka už na prijímacích skúškach (talentovkách) do basketbalovej triedy. Od vtedy máme také zvláštne puto. Pohádali sme sa len raz. Keď si zo mňa uťahovala, že neviem, že Dodge je vlastne Viper, a že je to značka auta. Kráčali sme popri rozostavanej Bille (teraz tam už nie je) a keďže som neuniesla, že bolo niečo, čo som fakt nevedela, postrčila som ju, aby sa mi už neposmievala. Ľ. seklo v krku. Nerozprávali sme až do večera. Popravde si už nepamätám, kto komu zavolal. Ale myslím, že Ľ. zavolala mne a ospravedlnila sa, že sa mi vysmievala. Ja som sa ospravedlnila, že ju seklo kvôli tomu, že som ju postrčila.

A zas sme boli najlepšie kamarátky na svete.

S., ktorá mohla jesť všetko na svete a nepribrala ani gram. Nahlas sme jej všetky závideli, ona to neznášala.

Na fotografii je veľa tvárí. Každá z nich má svoj príbeh. Ja si pamätám len maličké zlomky z nich.

Chcela by som vedieť, kto to kam dotiahol. Hlavne však dúfam, že sú všetci v poriadku a šťastní.